Dať vyššie

Vojak zabil – „dal dole“ Anku a teraz vojaci prichádzali s relikviárom, aby Anku vyniesli až pred oltár. V prvom momente som obdivoval toho, kto to vymyslel, potom ďakoval Bohu, že stále povyšuje ponížených.

Až neskôr som hľadal v tom všetkom odkaz pre mňa osobne. To predsa nemohla byť náhoda, že som bol toho účastný a že som to zažil a videl na vlastné oči. Zaiste to musí byť predsa viac ako nejaká krásna emócia.

Zrazu ako vo filme sa mi prehrali rôzne momenty ľudského života a uvedomil som si, že je to vskutku všetko pozvanie pre nás. Zastaviť sa v pokore pri vlastnom živote a oľutovať slová, skutky, postoje, keď sme „dali dole“ iného človeka.

Keď sme sa zachovali ako ruský vojak, že nás sebectvo, opitosť mocou, vášeň priviedli k „zabitiu“ čohosi pekného, Božieho. Ale myslím, že Boh nám chce cez novú blahoslavenú povedať ešte viac.

On dovolil vojakom dať ju vyššie! A tým akoby naznačil cestu pre nás všetkých. Umožňuje aj nám dať vyššie nielen tých, ktorých sme ponížili. Ale neustále dávať hore to, čo má mať ustavične podľa jeho plánu svoju hodnotu. Čistotu, mravnosť, úctu k žene!

A práve tá úcta k žene v dnešných dňoch je cez príbeh blahoslavenej Anky akoby nanovo obnovovaná. Žena nie je a nemôže byť tovarom mužskej chlipnosti. Ženská krása, jej telo má byť darom, ktorý posvätí muža. Povýši ho! Ukáže mu aj jeho pravú hodnotu.

Prichádzajú mi na um, zamýšľajúc sa nad príbehom blahoslavenej Anky, slová, ktoré napísal Anthony de Mello: „Tvoje ,áno‘ nemá žiadnu hodnotu, pokiaľ nemôžeš slobodne povedať aj ,nie‘.“ Ankino nie ju stálo život, dalo do hrobu. No vskutku to bolo áno Bohu, ktoré jej prinieslo večný život a povýšilo medzi blahoslavených.