Ako pápežský sakristián poznal Františka zblízka

„Samozrejme, treba zdôrazniť, že priamo pri voľbe v Sixtínskej kaplnke som nebol, vtedy tam môžu byť prítomní naozaj iba kardináli, nik iný,“ vysvetľuje.

Páter Pavol však napríklad pálil v piecke hlasovacie lístky, z ktorých sa vytvára dym stúpajúci z komína Sixtínskej kaplnky – biely alebo čierny – na ohlásenie, či voľba bola úspešná alebo nie. Po voľbe zase v takzvanej „sále plaču“ pomáhal pri obliekaní novozvoleného pápeža. „Konkláve, to bol pre mňa zážitok na celý život,“ spomína. 

Keďže pozíciu hlavného pápežského sakristiána zastával až do roku 2019, mal dobrú možnosť spoznať pápeža Františka zblízka. „Mal veľmi otvorenú povahu, čo súviselo s tým, že pochádzal z juhoamerickej kultúry. Nemal problém sa porozprávať s ľuďmi na verejnosti, ale aj s novinármi. Bol v pozitívnom zmysle prostoreký, človek tak vedel, na čom je. Nebol taký, že by s nikým nič nechcel mať, práve naopak.“

Prejavovalo sa to aj na jeho audienciách, keď spontánne zdravil množstvo ľudí, zvlášť chorých. „Aj keď prišla za mnou moja sestra, keď to s ňou po operácii vyzeralo zdravotne všelijako, tak nás bez všetkého súkromne prijal. Vzácne pre mňa boli tiež chvíle, keď som s ním mohol byť sám a slúžiť mu, keď slávil súkromnú omšu v Apoštolskom paláci.“ 

Pavol Benedik prízvukuje to, čo sa prejavovalo počas celého Františkovho pontifikátu – že vo vzťahu k chudobným bol naozaj veľký. „Kardinál Krajewski mi rozprával, ako si ho raz zavolal, otvoril pred ním skriňu a povedal mu: ,Pozri, toto mi darovali, čo s tým ja budem robiť? Vezmi to a odnes chudobným.‘ Sám môžem potvrdiť, že mnohokrát ani nechcel nové veci. Vravel, že mu stačí to, čo má, a keď to už bude naozaj zlé, až potom to dá preč.“