Cirkev sa musí stať poľnou nemocnicou
Chorí ľudia ležia pápežovi Františkovi na srdci. Svätý Otec sa s nimi často stretáva a svojou blízkosťou a súcitom nabáda budovať spoločnosť, v ktorej je každý vzácny. Snímka: profimedia.sk
Svätý Otec nás v posolstve k 31. svetovému dňu chorých pozýva zamyslieť sa nad synodálnou cestou a hovorí, že „práve cez skúsenosť krehkosti a choroby sa môžeme naučiť spoločne kráčať podľa Božieho štýlu, ktorým je blízkosť, súcit a neha“.
Na úvod vychádza z úryvku Knihy proroka Ezechiela o Dobrom pastierovi, ktorý pasie svoje ovce, hľadá stratené, ošetruje poranené, posilňuje slabé a ochraňuje nemocné (porov. Ez 34, 15 – 16).
To nás presviedča, že chorí ľudia nie sú vylúčení, práve naopak, sú v „centre Pánovej pozornosti, lebo on je náš Otec a nechce na ceste stratiť ani jedno zo svojich detí“.
VNÚTORNÉ HNUTIE SÚCITU
Svätý Otec sa vracia k svojej encyklike Fratelli tutti, kde predstavil nový pohľad na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Zbitý a opustený človek na ceste predstavuje situáciu mnohých bratov a sestier, keď najviac potrebujú pomoc.
Tento typ „krutosti“ sa dá celkom jednoducho prekonať. „Na jeho odstránenie stačí chvíľa pozornosti, vnútorné hnutie súcitu.“ Komu sa podobáme my?
Dvom okoloidúcim, čo sa považovali za veriacich, no pri polomŕtvom človeku sa nepristavili, alebo Samaritánovi „pohnutému súcitom“, čo sa postaral o cudzinca? On bez dlhého premýšľania „mení veci a vytvára bratskejší svet“.
PRISTAVIŤ SA A POZDVIHNÚŤ
„Nikdy nie sme pripravení na chorobu. Často si nepripúšťame ani to, že nám pribúdajú roky. Bojíme sa zraniteľnosti a trhová kultúra nás núti ju popierať.“ A tak nás šokuje, keď sa nám stane niečo neočakávané a zlé.
K tomu nás opustia najbližší alebo sa my odcudzíme v mylnom presvedčení, že sme pre nich bremeno. „Takto sa začína osamelosť a môže nás otráviť trpký pocit nespravodlivosti, pre ktorý sa nám zdá, že sa od nás odvrátilo aj nebo.“
V súvislosti s chorobou sa preto Cirkev nevyhnutne podľa príkladu Samaritána musí stať „poľnou nemocnicou, lebo jej poslanie sa prejavuje v starostlivosti“. Všetci sme zraniteľní, slabí, krehkí a potrebujeme „súcitnú pozornosť, ktorá sa vie pristaviť, priblížiť, uzdraviť a pozdvihnúť“.
ORGANIZOVANÁ STAROSTLIVOSŤ
Cieľom Svetového dňa chorých nie je len výzva na modlitbu, súcit a sprevádzanie trpiacich, ale aj zvýšenie povedomia ľudu, zdravotníckych organizácií a spoločnosti „o novom spôsobe spoločného napredovania“.
Svätý Otec sa vracia k Ezechielovmu proroctvu, ktoré „obsahuje veľmi tvrdý súd, pokiaľ ide o priority tých, ktorí vykonávajú hospodársku, kultúrnu a politickú moc: ,Mlieko ste pojedli, vlnou ste sa obliekli, vykŕmené ste pozabíjali, no ovce ste nepásli. Slabé ste neposilňovali, choré ste neliečili, ranené ste neobviazali, rozpŕchnuté ste nezavrátili, ani stratené ste nehľadali, ale násilím a hrôzou ste panovali nad nimi‘ (Ez 34, 3 – 4)“.
Božie slovo nestráca na aktuálnosti a je poučné. Záver podobenstva o milosrdnom Samaritánovi naznačuje, ako sa môže bratstvo dvoch rozšíriť do organizovanej starostlivosti.
„Všetky prvky – hostinec, hostinský, peniaze, sľub informovať sa o situácii – to všetko nás núti myslieť na službu kňazov, prácu zdravotníkov a sociálnych pracovníkov, na angažovanosť rodinných príslušníkov a dobrovoľníkov, vďaka ktorým sa v každej časti sveta dobro každý deň stavia proti zlu.“
SPOLOČNÉ DOBRO
Uplynulé covidové roky ukázali, aká je dôležitá a nenahraditeľná práca ľudí na poli zdravotníctva a výskumu. S vďačnosťou voči nim musí ísť ruka v ruke aj hľadanie nových zdrojov a stratégií, aby sa každému zaručilo základné právo na zdravotnú starostlivosť.
Na konci podobenstva Samaritán hostinskému povedal: „Staraj sa oňho.“ A Ježiš pridáva: „Choď a rob aj ty podobne.“
Pápež sa vracia k Fratelli tutti: „Podobenstvo nám ukazuje, s akými iniciatívami je možné nanovo vytvoriť spoločenstvo, počnúc mužmi a ženami, ktorí prijali krehkosť druhých za vlastnú a nedovolia, aby sa budovala spoločnosť, ktorá odstrkuje, ale stávajú sa blížnymi, dvíhajú a rehabilitujú padnutého človeka, aby bolo dobro spoločné.“
Jedenásteho februára preto hľadíme na „lurdskú svätyňu ako na proroctvo, na lekciu, ktorú Cirkev dostala uprostred modernej doby. Chorí ľudia sú v skutočnosti v centre Božieho ľudu, ktorý napreduje spoločne s nimi a stáva sa tak proroctvom o ľudstve, v ktorom je každý vzácny a nikto nie je na vyradenie“.