Dvojtvárnosť srdca

Hovoríme, a nekonáme. Naše slová a skutky často neharmonizujú. Podobáme sa farizejom, ktorí jedno hlásajú, ale niečo iné žijú. „To je dvojtvárnosť života, dvojakosť srdca. Nebezpečenstvo, na ktoré si musíme dať pozor, lebo ohrozuje autentickosť nášho svedectva i našu dôveryhodnosť.“

Pápež pripúšťa, že medzi slovami a činmi je určitý odstup, lebo sme krehkí, slabí. „Ale celkom iná vec je mať dvojaké srdce. Keď sme povolaní – v živote, v spoločnosti, v Cirkvi – zastávať zodpovednú rolu, vždy pamätajme na toto: žiadna dvojtvárnosť!“

Bez ohľadu na pracovnú pozíciu či funkciu všetkých sa nás týka pravidlo, že to, čo hlásame, musíme najskôr sami žiť. Druhé pokušenie, s ktorým sa často stretávame, je uprednostňovanie vonkajška. Koľkokrát niečo konáme len pre obdiv, pochvalu? To robili farizeji.

„Aby si zachovali tvár, aby vyzerali ako spravodliví, aby si zachovali vonkajšiu povesť, konali veľa skutkov. Vyumelkovaní ľudia nevedia žiť v pravde!“

Zoči-voči farizejom, ktorých Ježiš napomínal pred dvojtvárnosťou srdca, pozrime sa na to svoje. Praktizujeme to, čo hovoríme? Korešpondujú naše slová s našimi činmi?

„Staráme sa len o to, aby sme sa navonok ukázali ako bezúhonní, alebo sa staráme o svoj vnútorný život v úprimnosti srdca?“ Prosme pokornú Matku, aby sme boli autentickými a dôveryhodnými svedkami jej Syna.