Klobúk dole, mladí

„No tak, niekto odvážny, ty,“ povzbudzoval ich. Mladí sa postupne zverili s otázkami, ktoré sa týkali najmä viery, krízy a pochybností vo viere, budúcnosti a životného povolania.

Tínedžera Tiziana zaujímalo, ako rozlíšiť, nájsť a pochopiť svoje poslanie v živote. „Túto otázku si musí položiť každý z nás,“ odpovedal pápež, „pretože Pán má s každým plán. Každý sa musí snažiť pochopiť, čo od nás Pán chce. Pýtajte sa ho v modlitbe: Čo odo mňa chceš?“ Zároveň mladých uistil, že niekedy sa nám modlí ťažko. V takých chvíľach odporučil len postaviť sa pred Boha. „On sa na nás pozerá. To je istota.“

Viacerí mladí hovorili o svojich pochybnostiach vo viere. Svätý Otec ocenil ich úprimnosť a pripomenul, že dôležité je nestagnovať, ale byť na ceste. „Pretože viera je napokon toto: cesta. Nikto by nemal byť odsúdený preto, že neverí. Dôležité je byť na ceste. Ak vidím mladého človeka, ktorý má nepokoj a hýbe sa, klobúk dole.“

Na tejto ceste by nikto nemal byť sám, aby sa nestratil v „labyrinte života“. Osamotený človek stráca orientáciu, preto pápež odporúča hovoriť o svojej situácii a nekráčať sám.

Napokon sa mladí zverili so svojimi starosťami, či mať deti vo svete toľkých rizík a vojen. „Je dôležité mať deti. Deti sú posolstvom veľkej nádeje. Je pravda, že je to riziko, ale väčšie je nemať žiadne deti. Je to sociálne riziko.“