Nech nás Advent posilňuje v blízkosti a bdelosti

Svätý Otec František zdôraznil v homílii dve kľúčové slová – blízkosť a bdelosť. Božiu blízkosť a našu bdelosť.

Kým prorok Izaiáš vraví, že Boh je nám nablízku, Ježiš nás povzbudzuje bdieť a očakávať ho.

Príď, Pane Ježišu

„Bože, príď ma zachrániť“ – takto sa často začína naša modlitba.

Prvým krokom viery je povedať Pánovi, že ho potrebujeme, že potrebujeme jeho blízkosť.

To je aj prvým odkazom Adventu i celého liturgického roka – spoznať Boha, ktorý je nám nablízku a povedať mu: „Opäť sa priblíž!“

On sa chce k nám priblížiť, ale ponúka sa, nevnucuje sa. Je na nás, aby sme mu neúnavne vraveli: „Príď!“

Je to na nás, táto adventná prosba: „Príď!“

Advent nám pripomína, že Ježiš prišiel medzi nás a zasa príde na konci čias.

Ale pýtame sa, čo osožia tieto príchody, ak nepríde dnes do nášho života? Pozvime ho.

Osvojme si typické adventné zvolanie: „Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22, 20).

Týmto vzývaním sa končí Apokalypsa: „Príď, Pane Ježišu!“

Môžeme to povedať na začiatku každého dňa a často opakovať pred stretnutiami, štúdiom, prácou, pred vážnymi rozhodnutiami, ktoré nám treba urobiť, v dôležitých chvíľach i v skúškach: „Príď, Pane Ježišu.“

Kratučká modlitba, ktorá však vychádza zo srdca.

Vyslovme ju v tomto čase Adventu, opakujme ju: „Príď, Pane Ježišu.“

Tatko sa budeme cvičiť v bdelosti.

Sme totiž vábení svojimi záujmami – dennodenne to cítime – a v roztržitosti pre mnoho zbytočností riskujeme stratu toho podstatného.

Preto bdejme, majme sa na pozore.

Sme uprostred temnôt a námah

Ale ak máme bdieť, znamená to, že sme v noci.

Áno, teraz nežijeme vo dne, ale v očakávaní dňa, uprostred temnôt a námah.

Ten deň príde, keď budeme s Pánom.

Nezúfajme si, on príde.

Noc sa pominie, povstane Pán a bude nás súdiť ten, ktorý zomrel za nás na kríži.

Bdieť znamená očakávať a nedovoliť malomyseľnosti, aby nás premohla.

A toto sa nazýva žiť v nádeji.

Ako pred narodením nás očakával niekto, kto nás miloval, tak nás teraz očakáva zosobnená Láska.

A ak nás čaká v nebi, prečo žijeme z pozemských nárokov?

Prečo sa pachtíme pre trošku peňazí, slávy, úspechu – to všetko, čo sa pominie?

Prečo strácame čas sťažovaním sa na noc, keď na nás čaká svetlo dňa?

Prečo vyhľadávať „kmotrov“, aby sme mali protekciu a vyšvihli sa nahor, postúpili v kariére?

Všetko sa pomíňa. Bdejte, hovorí Pán.  

Zostať bdelými nie je ľahké, naopak, je to niečo veľmi ťažké: v noci sa, prirodzene, spí.

Nezvládli to ani Ježišovi učeníci. Nebdeli. Zadriemali. Ale i na nás môžu zostúpiť rovnaké mrákoty.

Spánok priemernosti

Je tu jeden nebezpečný spánok: spánok priemernosti.

Prichádza, keď zabudneme na prvú lásku a pokračujeme zo zotrvačnosti, ide nám len o nerušený život.

Bez oduševnenia lásky k Bohu, bez pozornosti na jeho novosť sa človek stáva priemerným, vlažným, svetským.

A to nahlodáva vieru, pretože viera je protikladom priemernosti: je to horlivá túžba po Bohu, je to neustála odvaha na obrátenie, je to odvaha milovať, stále napredovať.

Viera nie je voda, ktorá hasí, ale oheň, ktorý horí; nie je to sedatívum pre tých, ktorí sú v strese, je to príbeh lásky pre zamilovaných! Preto Ježiš zavrhuje vlažnosť viac ako čokoľvek iné (porov. Zjv 3, 16).

Božie opovrhovanie vlažnými je zjavné.

Ako sa teda môžeme prebudiť zo spánku priemernosti? Bdelosťou modlitby. Modliť sa znamená rozsvietiť svetlo v noci.

Modlitba znovu prebúdza z vlažnosti horizontálneho života, dvíha náš pohľad smerom hore, naladí nás na Pána.

Modlitba umožňuje Bohu byť nám nablízku; preto oslobodzuje od samoty a dáva nádej.

Modlitba okysličuje život: tak ako sa nedá žiť bez dýchania, nedá sa byť kresťanom bez modlitby.

A preto sú tak veľmi potrební kresťania, ktorí bdejú nad tými, ktorí spia.

Potrebujeme adorujúcich orodovníkov, ktorí dňom i nocou prinášajú temnoty dejín pred Ježiša, svetlo sveta.

Potrebujeme adorátorov.

Tak trochu sa nám vytratil zmysel adorácie, zotrvávania v tichu pred Pánom, v klaňaní. Toto je tá priemernosť, tá vlažnosť.   

Spánok ľahostajnosti

Potom je tu ešte druhý vnútorný spánok: spánok ľahostajnosti.

Ten, kto je ľahostajný, vidí všetko rovnaké, tak ako v noci, a nezaujíma sa o toho, kto je nablízku.

Keď krúžime iba okolo seba a svojich potrieb, ľahostajní k potrebám ostatných, noc nám zostúpi do srdca.

Srdce sa stáva temným.

Zdá sa, že dnes sa táto noc spustila na mnohých, ktorí sa domáhajú pre seba a o druhých sa nezaujímajú.

Ako sa môžeme prebrať z tohto spánku ľahostajnosti? Bdelosťou dobročinnej lásky.

Na vpustenie svetla do spánku priemernosti, vlažnosti účinkuje bdelosť modlitby.

Na vzchopenie sa zo spánku ľahostajnosti máme bdelosť lásky.

Dobročinná láska je tlčúcim srdcom kresťana: tak ako sa nedá žiť bez tlkotu srdca, tak sa nedá byť kresťanom bez dobročinnej lásky.

Niekomu sa zdá, že spolucítiť, pomáhať, slúžiť je slabošskou prehrou.

V skutočnosti je to jediné, čo víťazí, pretože sa to už premieta do budúcnosti, do Pánovho dňa, keď všetko pominie a zostane iba láska.

Práve skutkami milosrdenstva sa približujeme k Pánovi.

Potrebujeme prosiť o ochotu ísť dobrými skutkami v ústrety Kristovi. Ježiš prichádza a cesta, ako mu ísť v ústrety, je vyznačená: sú to skutky dobročinnej lásky.

Spoločne sa modlime

Drahí bratia a sestry, modliť sa a milovať - to je bdelosť. Keď Cirkev adoruje Boha a slúži blížnemu, nežije v noci. Aj keď je unavená a skúšaná, kráča k Pánovi.

Vzývajme ho:

Príď, Pane Ježišu, potrebujeme ťa.

Priblíž sa k nám.

Ty si svetlo: zobuď nás zo spánku priemernosti, preber nás z temnôt ľahostajnosti.

Príď, Pane Ježišu, urob bdelými naše srdcia, ktoré sú teraz roztržité: daj nám pocítiť túžbu modliť sa a potrebu milovať.

-TK KBS-/-VNSK-