Nikdy nezabudnem na tú modlitbu

Keď si spomeniem na Svätého Otca Františka, moja myseľ sa vždy vracia na Námestie sv. Petra. Bol 13. marec 2013, podvečer, a ja som ako študent v Ríme stál medzi tisíckami ľudí, ktorí s napätím a nádejou očakávali, kto sa stane novým Petrovým nástupcom. 

Z neba padal jemný dážď, ale atmosféra bola plná radosti, spevu, modlitby. A potom zaznela ona známa veta: Annuntio vobis gaudium magnum... qui sibi imposuit nomen Franciscus.

Bolo to prekvapenie. Nový pápež – jednoduchý, pokorný, s tichým pohľadom, ktorý už z loggie Baziliky sv. Petra naznačoval, že Cirkev čakajú nové časy. Ešte som netušil, koľkokrát sa s týmto mužom budem môcť osobne stretnúť.

Počas trinástich rokov jeho pontifikátu som mal tú česť stretnúť sa s pápežom Františkom niekoľkokrát – pri jeho apoštolskej ceste na Slovensko, po zvolení nového vedenia KBS, aj počas návštevy ad limina. Každé jedno z týchto stretnutí malo pre mňa osobitnú váhu.

František bol vždy prítomný celým srdcom. Poznal Slovensko. Hovoril o ňom s láskou, vedel o našich zápasoch aj o našich radostiach. V jeho slovách cítiť záujem, ktorý nebol diplomatický, ale otcovský. Vyzýval nás, aby sme ako Cirkev boli rodinou – najmä pre chorých, starých, pre tých, ktorí sú na okraji spoločnosti. Povzbudzoval nás, aby sme slúžili srdcom, nie len zo zvyku.

Synoda, ktorú vnímal ako školu spoločného kráčania, či Jubilejný rok ako príležitosť posilniť sa v nádeji, boli pre mňa nielen témy, ale ukazovatele smeru pastoračnej služby.

No najsilnejším momentom zostáva pre mňa jeden úplne tichý okamih. Stál som pred ním, požiadal ho o modlitbu a on mi bez slov chytil ruky. A v tom geste, v tichu, ktoré trvalo možno len pár sekúnd, sme zostali akoby sami – ja, on a všetci tí, za ktorých som v tej chvíli prosil. Nikdy na to nezabudnem.

Tieto spomienky mi zostávajú ako dar. Ako osobná výzva žiť vieru s pokorou, záujmom o druhého a nádejou, ktorú som v ňom toľkokrát cítil.