Očarujúci pohľad na Mliečnu cestu

Modrá obloha nad nami nie je nepreniknuteľná bariéra. Odpradávna vzbudzuje údiv i otázky. Na mnohé hľadajú odpovede aj vatikánski astronómovia.

POČIATKY NA VEŽI

Dejiny jednej z najstarších hvezdární Specola Vaticana siahajú do 16. storočia. Pápež Gregor XIII. pozval astronómov a matematikov rímskeho kolégia, aby sa zúčastnili na reforme kalendára, a dal postaviť vatikánsku Vežu vetrov, ktorá ešte na začiatku 20. storočia trochu slúžila na pozorovanie.

V  roku 1891 pápež Lev XIII. dekrétom Ut mysticam znovuzaložil Vatikánske observatórium. Do zariadenia k dvom refraktorom, teleskopu či presným kyvadlovým hodinám pribudol v roku 1893 heliograf na fotografovanie Slnka. Vyrobili ho v Paríži, mal objektív s priemerom 14 centimetrov.

Na fotografickej platni so svojím zväčšovacím systémom vytvoril obraz Slnka s priemerom 27,5 centimetra. Lev XIII. chcel ukázať, že Cirkev nie je spiatočnícka ani tmárska, práve naopak, že Cirkev podporuje výskum i bádanie. Jeho myšlienky dobre vystihol Ján XXIII. „Máme dvojaké poslanie: vysvetľovať Cirkev vede a vedu Cirkvi.“

VEĽKÁ VÝZVA

Na začiatku 30. rokov 20. storočia Večné mesto rástlo a s ním aj elektrické svetlá. Podmienky na pozorovanie sa v dôsledku svetelného smogu zhoršili. Vtedajší riaditeľ observatória Johan Willem Stein mal pred sebou veľkú výzvu – nájsť riešenie na presťahovanie, aby Specola Vaticana držala naďalej krok.

Po skúšobných pozorovaniach, keď „počas niekoľkých nocí bol pohľad na Mliečnu cestu skutočne nádherný a očarujúci“, sa novým sídlom Vatikánskeho observatória v roku 1935 stalo Castel Gandolfo, ktoré leží v nadmorskej výške 450 metrov, necelých 30 kilometrov južne od Ríma.

NA ZÁPAD

Astrofyzik Pavol Gábor, SJ, vo videoprednáške na portáli youtube spomína kuriozitku zo 60. rokov, keď sa hvezdáreň podľa mapy svetelného smogu mala sťahovať na Sardíniu. S dávkou humoru poznamenáva, že sa tak našťastie nestalo, keďže tam neboli vedci, s ktorými by sa dalo spolupracovať.

Namiesto toho sa v 70. rokoch vyvinula spolupráca s Arizonskou univerzitou v Tucsone. Zásluhu na tom má George Coyne, SJ, vtedajší riaditeľ Vatikánskeho observatória, ktorý mnoho rokov pôsobil v Arizone. Odvtedy má observatórium dve miesta pôsobenia, na ktorých pracuje asi desiatka astronómov a fyzikov.

Páter Gábor vtipne poznamenáva, že jedna polovica je v Taliansku, druhá v Amerike a tretia polovica niekde uprostred, vo vzduchu. „Je skutočne ťažké ustriehnuť, kde kto je, lebo veľa cestujeme.“

Najhmatateľnejším dôkazom plodnosti spolupráce medzi Vatikánskym observatóriom a Arizonskou univerzitou je VATT – Vatikánsky ďalekohľad zdokonalenej technológie na Mount Graham v nadmorskej výške približne 3200 metrov nad morom, kde je obloha tmavá a sú tam výborné pozorovacie možnosti.