Pastoračné srdce trpí a riskuje

Generálna audiencia 18. januára sa začala mohutným potleskom a radostnými zvolaniami papa Francesco. V katechéze sa Svätý Otec opieral o biblický úryvok z Lukášovho evanjelia o stratenej ovci, kvôli ktorej pastier trpí a riskuje (porov. Lk 15, 4 – 7).

ŽIŤ SO STÁDOM

Pápež František na úvod všetkých srdečne privítal a pozval zamyslieť sa nad štýlom ohlasovania radostnej zvesti. Za „neprekonateľný vzor“ pastorácie dal Ježiša, večné Slovo Otca. Slovo samo osebe je nato, aby sa odovzdávalo, komunikovalo. Ježiš je vtelené Slovo, ktoré prišlo, aby „slúžilo a dalo svoj život“.

Ježiš je Pastier, ktorý dáva život za ovce. Pásť ovce, to nebola len práca, ale skutočný spôsob života. Znamenalo to „žiť so stádom, spať medzi ovcami, starať sa o ne“. A to Ježiš robil, lebo „jeho srdce bolo pastoračné“, a silu čerpal z prameňov modlitby k svojmu Otcovi.

DUŠA APOŠTOLÁTU

Ak chceme zistiť, či je naša pastorácia úspešná, musíme sa porovnať so vzorom. Napodobňujeme Ježiša v modlitbe? „Dušou apoštolátu je intimita s ním, lebo bez neho nemôžeme nič urobiť.“ Čerpajme silu a zápal v modlitbe.

„Často si čítajme podobenstvo o stratenej ovci a majme ho na zreteli,“ vyzýva Svätý Otec, lebo sa mnohokrát o druhých nezaujímame, sú nám ľahostajní. Lenže

„Boh sa neprizerá ani nevyhráža. Ide a hľadá stratenú ovcu. Nevraví, že je to jej chyba, jej vec. Ale trpí; trpí pre toho, kto odchádza; pre tých, čo nepoznajú krásu jeho lásky a teplo jeho objatia. A riskuje. Opúšťa deväťdesiatdeväť oviec kvôli tej jednej, za ktorou mu je clivo.“

DOBRÉ SLOVO

„A my? Keď niekto odíde z Cirkvi, čo prežívame?“ kladie vážnu otázku Svätý Otec. Často sme voči tomu nevšímaví, druhých rýchlo posúdime, až odsúdime namiesto toho, aby sme „svedčili o radosti Otca, ktorý ich miluje, ktorý má pre nich dobré slovo“.

Ježiš nás žiada, aby sme sa k nim s otvoreným srdcom „približovali a riskovali v súlade s jeho pastoračným srdcom“. Prinesme Pánovo posolstvo všetkým. „Bez lásky, ktorá trpí a riskuje, my riskujeme, že budeme pásť seba samých. No máme sa stávať pastiermi všetkých.“

V záverečných pozdravoch Svätý Otec pripomenul svoju plánovanú cestu do Konžskej demokratickej republiky a Južného Sudánu a prosil o modlitbu, aby s otvoreným pastoračným srdcom priniesol africkému ľudu dobrú zvesť.

Nezabudol ani na „sužovanú Ukrajinu, ktorá tak veľmi potrebuje blízkosť a útechu. Mám strýznené srdce“. Nakoniec všetkých vyzval „angažovať sa v rozličných sférach života a byť budovateľmi zmierenia a pokoja“.