Prvá generálna audiencia pápeža Leva XIV.

Hneď v úvode povedal, že nadväzuje na jubilejné katechézy Ježiš Kristus – naša nádej, ktoré začal pápež František.

Uvažoval o podobenstve o rozsievačovi. „Cez podobenstvá sa k nám Pán prihovára. Podobenstvá nás doslova nútia klásť si otázky. V akej životnej situácii nás dnes nachádza podobenstvo o rozsievačovi? Čo tento obraz hovorí môjmu životu? Ako sme pripravení prijať Božie slovo? Sme vnímaví alebo roztržití a zahltení životnými starosťami?“

Boh rozsieva svoje slovo na rôzne druhy pôdy, lebo má v sebe veľkú silu priniesť ovocie. „Boh je veľkodušný a veľkorysý vo svojej láske. Nečaká, kým sa staneme najlepšou pôdou.“ 

Svätý Otec spomenul obraz Vincenta van Gogha Rozsievač pri západe slnka. „Hovorí aj o namáhavej práci roľníka a van Gogh za chrbtom rozsievača znázornil už zrelé obilie. Zdá sa mi to ako obraz nádeje. Semeno prinieslo ovocie. Nevieme presne ako, ale je to tak. Stredobodom scény však nie je rozsievač, ale  dominantný je obraz slnka, azda aby nám pripomenul, že je to Boh, kto hýbe dejinami, aj keď sa nám niekedy zdá, že je vzdialený. On je tým slnkom, ktoré zohrieva hrudy zeme a dáva dozrievať semenu.“

V závere vyzval prosiť Pána o milosť, aby sme vždy prijímali jeho slovo. „A ak zistíme, že nie sme úrodnou pôdou, nezúfajme, ale prosme ho, aby nás ďalej opracovával.“

Pripomenul aj zhoršujúcu sa situáciu v Gaze, ktorá je podľa jeho slov čoraz znepokojujúca a bolestivá. „Obnovujem svoju výzvu na umožnenie dôstojnej humanitárnej pomoci a ukončenie nepriateľských činností, ktorých srdcervúcu cenu platia deti, starší ľudia a chorí ľudia.“

Ako začiatok audiencie, tak aj posledná veta Svätého Otca patrila spomienke na pápeža Františka, „ktorý sa pred mesiacom vrátil do domu Otca“.

Pri záverečných pozdravoch vo svetových jazykoch Lev XIV. neskrýval radosť, usmieval sa.