Sme povolaní žiť v harmónii

Na mediálnej generálnej audiencii v stredu 12. augusta sa Svätý Otec František prihovoril veriacim z pápežskej bibliotéky. Pokračoval druhou časťou svojho nového cyklu reflexie v duchu sociálnej náuky Cirkvi o pandémii a období postpandémie. Tentoraz sa osobitne zameral na princíp neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby.
VN SK 20.08.2020
Sme povolaní žiť v harmónii

Napriek tomu, že generálne audiencie nie sú verejné, pútnici, ktorí prichádzajú do Vatikánu, posielajú svoje srdečné pozdravy pápežovi Františkovi inými spôsobmi. Snímka: profimedia.sk

Generálnu audienciu uviedlo čítanie z Knihy Genezis: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!̒ I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 1, 27 - 28; 2, 15).

Stvorenie je harmónia

„Pandémia dala do popredia to, akí sme všetci zraniteľní a vzájomne prepojení. Ak sa nebudeme starať jeden o druhého, počnúc tými poslednými, ktorí sú najviac zasiahnutí, vrátane stvorenstva, nemôžeme svet uzdraviť.

Treba pochváliť angažovanosť mnohých ľudí, ktorí v týchto mesiacoch dokazujú ľudskú a kresťanskú lásku k svojmu blížnemu tým, že sa venujú chorým napriek ohrozeniu vlastného zdravia. Sú to hrdinovia!

V každom prípade koronavírus nie je jediným ochorením, proti ktorému treba bojovať, ale pandémia odhalila širšie sociálne patológie. Jednou z nich je pokrivené videnie človeka; pohľad, ktorý ignoruje jeho dôstojnosť a vzťahový charakter. Niekedy hľadíme na druhých ako na predmety; predmety na použitie a zahodenie.

Vo svetle viery, naopak, vieme, že Boh hľadí na muža a ženu iným spôsobom. On nás stvoril nie ako predmety, ale ako milované osoby, schopné milovať; stvoril nás na svoj obraz a podobu.

Týmto spôsobom nám dal jedinečnú dôstojnosť a pozval nás žiť v spoločenstve s ním; v spoločenstve s našimi sestrami a bratmi, v úcte ku všetkému stvorenstvu. V spoločenstve, čiže v harmónii, lebo stvorenie je harmónia, ku ktorej sme povolaní, aby sme ju žili.

A v tomto spoločenstve, v tejto harmónii, ktorá predstavuje spoločenstvo, nám Boh dáva schopnosť plodiť a chrániť.“

Pozorne pomáhajme bratom

„O individualistickom pohľade, ktorý nie je harmóniou, máme aj príklad v evanjeliách - v žiadosti matky Ježišových učeníkov Jakuba a Jána. Chcela, aby zasadli po pravici a ľavici nového Kráľa.

Ale Ježiš ponúka iný typ nazerania: pohľad služby, darovania života pre druhých - a vzápätí to potvrdzuje tým, že navracia zrak dvom slepcom a robí z nich svojich učeníkov. Snaha o šplhanie sa v živote nahor, nadradenosť nad inými - to ničí harmóniu. Ovládať ostatných je logikou dominancie. Harmónia je niečo iné: je to služba.

Poprosme teda Pána, aby nám dal oči pozorné na potreby bratov a sestier, osobitne tých, ktorí trpia. Ako Ježišovi učeníci nemôžeme byť ani ľahostajní, ani individualisti - to sú dva nepekné postoje proti harmónii. Ľahostajnosť: ja si hľadím na druhú stranu; a individualizmus: ,len pre mňa̒; pozerám iba na vlastný záujem.

Harmónia stvorená Bohom od nás žiada hľadieť na druhých, na potreby iných, na problémy druhých, byť v spoločenstve. Treba, aby sme uznali v každej osobe - akejkoľvek rasy, jazyka či postavenia - ľudskú dôstojnosť. Harmónia nás vedie k rozpoznaniu ľudskej dôstojnosti - harmónia stvorená Bohom, s človekom v strede.

Druhý vatikánsky koncil zdôrazňuje, že táto dôstojnosť je neodňateľná, pretože bola stvorená na Boží obraz. Ona je základom celého sociálneho života a určuje jeho princípy konania. Ľudská bytosť je v skutočnosti vo svojej osobnej dôstojnosti bytosťou spoločenskou, sociálnou, stvorenou na obraz trojjediného Boha.“

Bojujme proti pošliapavaniu ľudskej dôstojnosti

„Toto obnovené povedomie dôstojnosti každej ľudskej bytosti má seriózne sociálne, ekonomické a politické dôsledky. Hľadieť na brata a na celé stvorenstvo ako na prijatý dar Otcovej lásky podnecuje postoje pozornosti, starostlivosti a žasnutia.

Takto veriaci človek, keď kontemplatívne hľadí na blížneho ako na brata, nie ako na cudzinca, pozerá na neho so súcitom a s empatiou, nie s opovrhnutím či nepriateľstvom. Keď sa pozerá na svet vo svetle viery, snaží sa rozvinúť s pomocou Božej milosti svoju tvorivosť a entuziazmus, a tak nájsť riešenia na tragédie dejín.

Zatiaľ ako všetci pracujeme na zdolaní vírusu, ktorý postihuje všetkých bez rozdielu, viera nás vyzýva, aby sme sa vážne a aktívne angažovali proti ľahostajnosti k pošliapavaniu ľudskej dôstojnosti. Viera vždy požaduje, aby sme sa dali uzdraviť a obrátiť z nášho individualizmu -  osobného aj kolektívneho; napríklad straníckeho individualizmu.“