Tvár Pánovho služobníka

Veľkonočné tajomstvo Krista v sebe nesie smrť i život, bolesť i radosť – tieto protiklady sa ma v uplynulých dňoch dotkli o čosi hlbšie. 

Vo Veľkonočnú nedeľu som sa so srdcom naplneným radosťou zúčastnila na svätej omši na Námestí sv. Petra. Hoci som stála ďaleko, mala som priamy výhľad na oltár aj na balkón. Slová homílie pápeža Františka, ktoré predniesol kardinál Angelo Comastri, niesli jednoduché, no hlboké posolstvo o zmŕtvychvstalom Kristovi: Treba ho hľadať inde ako v hrobe – on vstal. Neostal väzňom smrti.

V tej chvíli som si neuvedomila, že možno počúvam poslednú homíliu Svätého Otca. No jeho odkaz zostáva jasný: hľadať živého Krista, lebo smrť nemá posledné slovo.

Keď pápež udelil požehnanie Urbi et orbi oslabeným hlasom, myšlienkami som sa vrátila dvadsať rokov späť, do veľkonočného slávenia, keď sv. Ján Pavol II. požehnal svet v tichu – bez slov. V tej chvíli som vnímala podobnosť. A predsa som v sebe nosila nádej, že sa nebude opakovať rovnaký príbeh.

Ponorená do modlitby a myšlienok som sa pomaly začala presúvať z námestia. Netušila som, že práve v tej chvíli mi cestu skríži samotný pápež František. Pastier, ktorý „vychádzal“ až do poslednej chvíle. Akoby znova napĺňal slová z homílie – že sa musíme dať do pohybu. A on sa naozaj pohol. Ešte raz, naposledy. S ním sa pohlo aj celé námestie – veriacich spájala túžba uvidieť svojho pastiera.

Zrazu som sa ocitla len niekoľko metrov od prechádzajúceho papamobilu. A práve v tej chvíli som zblízka uzrela tvár Pánovho služobníka – tvár nesúcu stopy bolesti a únavy, no zároveň naplnenú tichou oddanosťou. Tvár človeka, ktorý niesol pred Boha bolesť a hriechy ľudstva.

Ale dnes ráno vo mne ožila nádej, že táto tvár sa rozjasnila pri pohľade na svojho Boha – lebo ho našla.