Cirkev musí byť veľkou sieňou

Ako v predchádzajúcom roku, tak aj tentoraz sa slávnosť Božieho tela vzhľadom na protipandemické opatrenia konala jednoduchšou formou bez procesie. Svätý Otec celebroval svätú omšu spolu s kardinálmi a členmi rímskej kúrie pri oltári Katedry sv. Petra podvečer o 17.30.

Na záver po eucharistickej poklone udelil požehnanie Najsvätejšou sviatosťou. V homílii sa pápež sústredil na symbol miesta, kde Ježiš slávil Poslednú večeru s učeníkmi. Pristavil sa pri troch evanjeliových obrazoch, ktoré zazneli v úryvku z Markovho evanjelia, v ktorom je opísaná epizóda veľkonočnej večere.

Prvým je obraz muža, ktorý nesie džbán vody. Džbán je v tomto prípade rozpoznávacím znakom smädného ľudstva, ktoré hľadá zdroj vody. „Na slávenie Eucharistie je preto potrebné predovšetkým rozpoznať náš vlastný smäd po Bohu. Tragédia súčasnosti je – môžeme povedať – že neraz smäd vymizol.

Otázky o Bohu vyhasli, túžba po ňom vyprchala a tí, čo hľadajú Boha, sú čoraz vzácnejší. Boh už viac nepriťahuje, pretože už nepociťujeme hlboký smäd,“ povedal pápež František.

Druhým obrazom, ktorý zaznel v Markovom evanjeliu, je veľká horná sieň. Miestnosť, kde Ježiš jedol s apoštolmi veľkonočnú večeru. Veľká sieň pre malý kúsok chleba.

V tejto súvislosti Svätý Otec zdôraznil: „Chce to veľkú sieň. Srdce je potrebné rozšíriť. Treba vyjsť z malej izby nášho ja a vstúpiť do veľkého priestoru úžasu a adorácie. A toto nám tak veľmi chýba! Toto nám chýba v toľkých pohyboch, ktoré robíme, aby sme sa stretli, zhromaždili, spoločne premýšľali o pastorácii.

Ale ak chýba toto, ak chýba úžas a adorácia, nie je to cesta, ktorá by nás priviedla k Pánovi. Nebude ňou ani synoda, ani nič. Toto je postoj pred Eucharistiou, to je to, čo potrebujeme: adorácia. Aj Cirkev musí byť veľkou sieňou. Nie malý a uzavretý kruh, ale spoločenstvo s otvorenou náručou, ústretovou voči všetkým.“

A tretím obrazom, nad ktorým rozjímala hlava Katolíckej cirkvi, bol obraz Ježiša, ktorý láme chlieb. Toto je gesto identity našej viery. „Je to Pán, ktorý nežiada nič, ale dáva všetko. Aby sme slávili a žili Eucharistiu, aj my sme povolaní žiť túto lásku. Pretože nemôžeš lámať nedeľný chlieb, ak je tvoje srdce uzavreté pred bratmi.

Tento chlieb nemôžeš jesť, ak nedávaš chlieb hladným. Nemôžeš sa deliť o tento chlieb, ak nezdieľaš utrpenia tých, ktorí sú v núdzi. Na konci všetkého, dokonca aj našich slávnostných eucharistických liturgií zostane iba láska.

A už odteraz naše Eucharistie premieňajú svet do tej miery, v akej sa dávame premieňať a stávame sa chlebom lámaným pre ostatných.“