Domorodé národy a babičky sú vzácnym pokladom Cirkvi

Tisíce pútnikov privítali Svätého Otca, ktorý sa v utorok popoludní miestneho času pripojil k ich každoročnej púti k posvätným brehom jazera Lac Ste. Anne.

Jazero Siouxovia z kmeňa Nakota nazývajú Wakamne (Božie jazero) a ľudia z kmeňa Krí ako Jazero ducha. Známe je svojimi liečivými vodami a duchovným významom pre katolíkov i pôvodných obyvateľov Kanady a severozápadu Spojených štátov.

Po svätej Anne, Máriinej matke a Ježišovej babičke, ho pomenoval québecký katolícky misionár, ktorý koncom 19. storočia začal tradíciu púte na oslavu sviatku sv. Anny 26. júla. 

Návrat k prameňom našej viery  

Po požehnaní vody jazera a prítomných veriacich pri ňom pápež František predsedal liturgii slova.

Homíliu začal poznámkou, že údery bubnov uvádzajúce slávnosť „akoby odrážali tlkot sŕdc“ mnohých pútnikov, ktorí po celé generácie spoločne putovali k tomuto „Božiemu jazeru“, hľadajúc uzdravenie z jeho vôd.

Poznamenal, že tiché rozjímanie nad týmito vodami, v ktorých možno vycítiť „materinský tlkot srdca zeme“, nás inšpiruje k návratu k prameňom života a našej viery. „Skutočne nám to umožňuje v duchu navštíviť sväté miesta, predstaviť si Ježiša, ktorý veľkú časť svojej služby vykonával na brehu jazera: Galilejského jazera.“

Bratstvo v rozmanitosti

Boh si vybral bohato rozmanitý kontext tejto okrajovej oblasti, kde sa stretávajú rôzne národy, aby svetu oznámil svoje „revolučné“ posolstvo bratstva.

Toto posolstvo, povedal pápež, dnes znie v zvuku bubnov presahujúcich stáročia a zjednocujúcich rôzne národy. „Pripomína nám, že bratstvo je pravé, ak spája tých, ktorí sú od seba vzdialení; že posolstvo jednoty, ktoré nebo zosiela na zem, sa nebojí rozdielov, ale pozýva nás do spoločenstva, aby sme spoločne začali odznova, pretože všetci sme pútnici na ceste.“

Voda dáva život

Pápež František sa zameral na liturgické čítania čerpané z Knihy proroka Ezechiela (Ez 47, 1 - 2. 8 - 9. 12) a zopakoval kľúčovú úlohu starých mám, osobitne v domorodých komunitách, pri odovzdávaní „živej vody viery“. 

„Viera zriedkavo vzniká osamoteným čítaním knihy v kúte. Namiesto toho sa šíri v rodinách, odovzdáva sa v jazyku matiek, v sladko lyrických prízvukoch starých mám.“

Poďakoval im za ich vzácnu úlohu a zároveň zopakoval svoju výzvu rodinám, aby si vážili starších ľudí a starali sa o nich.

„Chcel by som povedať všetkým rodinám, ktoré majú doma starších ľudí: máte poklad! Strážte tento zdroj života vo svojich domovoch: starajte sa oň ako o vzácne dedičstvo, ktoré treba milovať a opatrovať.“

Voda lieči

Pontifex sa potom zameral na liečivú silu vody v kontexte zranení, ktoré utrpeli pôvodní obyvatelia Kanady po európskej kolonizácii.

Pripomenul Ježišovu službu na brehu Galilejského jazera a prosil Pána, aby na príhovor Márie a svätej Anny pomohol zahojiť tieto hlboké rany.

„Na tomto požehnanom mieste, kde vládne harmónia a pokoj, vám predkladáme disharmóniu našich skúseností, hrozné následky kolonizácie, nezmazateľnú bolesť toľkých rodín, starých rodičov a detí.“

Úloha starých mám v procese uzdravovania

Svätý Otec opäť zdôraznil úlohu matiek a starých matiek v domorodých komunitách aj pri pomoci pri hojení týchto rán, pričom konkrétne poukázal na postavu Božej babičky, ktorú domorodým obyvateľom Kanady predstavili misionári prostredníctvom účinného procesu inkulturácie.  

Pripomenul, že časť „bolestného dedičstva“ európskej kolonizácie „pramení zo skutočnosti, že domorodým babičkám bolo znemožnené odovzdávať vieru v ich vlastnom jazyku a kultúre“. 

„Táto strata bola určite tragická, ale vaša prítomnosť je svedectvom odolnosti a nového začiatku, púte k uzdraveniu, srdca otvoreného Bohu, ktorý uzdravuje život spoločenstiev.“

Celá Cirkev potrebuje uzdravenie

Potom poznamenal, že dnes „celá Cirkev potrebuje uzdravenie“, a vyzval pútnikov, aby prispeli k budovaniu „matky Cirkvi“, ktorá je schopná „prijať každého zo svojich synov a dcér, je otvorená všetkým, hovorí ku všetkým a stretáva sa s každým“. 

Ďalej zdôraznil, že „ak sa chceme starať o život našich spoločenstiev a uzdravovať ich, musíme začať od chudobných a najviac marginalizovaných vrátane starších ľudí, ktorým hrozí, že zomrú osamotení, ale aj mladých ľudí, „ktorí sú viac vypočúvaní než vypočutí“.

Poukazujúc na to, že Ježiš nás vyzýva „vychádzať, dávať, milovať“, vyzval všetkých veriacich, aby si položili otázku, čo môžu urobiť pre tých, ktorí to potrebujú, a osobitne pre pôvodné obyvateľstvo, ktoré znáša toľko utrpenia.  

„Niekedy je dobrým spôsobom, ako pomôcť druhým, nie hneď im dať to, o čo prosia, ale sprevádzať ich, pozývať ich k láske a dávať zo seba. Takto prostredníctvom dobra, ktoré môžu urobiť pre druhých, objavia svoje vlastné pramene živej vody a jedinečný a vzácny poklad, ktorým skutočne sú.“

Domorodé národy sú pokladom pre Cirkev

V záverečných slovách pápež vyjadril nádej, že Cirkev môže napredovať v pomoci procesu uzdravovania pôvodných obyvateľov Kanady, a zopakoval, akí sú pre neho a pre Cirkev vzácni.

„Nech nám Pán pomáha napredovať v procese uzdravovania, smerom k čoraz zdravšej a obnovenejšej budúcnosti. Verím, že to je aj želanie vašich starých mám a vašich starých otcov. Nech nás na našej ceste požehnajú Ježišovi starí rodičia, svätí Joachim a Anna.“