Ich tváre sa zmenili na kamene

Projektová manažérka pre Ukrajinu krátko pred Veľkou nocou navštívila mestá Ľvov a Ivano-Frankivsk, kde na miestnych farách a v seminároch prijímajú utečencov z najviac postihnutých oblastí.

Plač i ticho

Podľa jej slov to bol veľmi emotívny zážitok. „Stretli sme sa s utečencami, ktorí nemohli prestať plakať. A potom tam boli utečenci, ktorých vojna umlčala.“ Spomína napríklad asi tridsaťročného muža, ktorý od začiatku vojny nepovedal ani slovo, či malé dieťa, ktoré dva dni nemalo čo jesť, kým bolo s ostatnými na úteku.

Traumatické zážitky sa podľa Magdy Kaczmarekovej na týchto ľuďoch výrazne podpísali. Vnútorné poznačenie je viditeľné aj zvonka. „Mnohí z nich majú oči, ktoré vyzerajú, akoby boli zo skla. Ich tváre sa zmenili na kameň. Majú problém pochopiť, čo sa okolo nich deje.“

Medzi vnútorne vysídlenými utečencami, ktorí prišli na západnú Ukrajinu hlavne z východnej časti krajiny, sú hlavne ženy s deťmi. Väčšina z nich uvažuje, že tam zostane. No zároveň zúfalo túžia po návrate k svojim manželom, otcom a synom na východe krajiny. „Nevedia však, či a kedy to bude možné. V mnohých prípadoch im bomby zničili domy, prišli o všetko,“ vysvetľuje pracovníčka pápežskej nadácie.

Objavujú vieru

Utečenci musia začať svoj život na novom mieste odznova. Niektorí v tejto situácii nachádzajú aj sféru, ktorú doteraz vo svojich životoch príliš nevnímali.

„Mnohí z nich nie sú pokrstení alebo svoju vieru aktívne nepraktizovali. Teraz v utečeneckých centrách, ktoré spravuje Cirkev, po prvýkrát zažívajú živú Cirkev. Stretli sme sa s ľuďmi, ktorí nikdy predtým nechodili do kostola, a teraz sa spoločne modlia – napríklad ruženec,“ približuje Magda Kaczmareková.