Kristus, ukrižovaný v kanadských internátnych školách, nás zmieruje na kríži

„Toto je cesta vpred: spoločne hľadieť na Krista, na lásku zradenú a ukrižovanú kvôli nám; hľadieť na Krista ukrižovaného v mnohých študentoch internátnych škôl.“

Pápež sa stretol v západnom meste Edmonton s farníkmi z Kostola Najsvätejšieho Srdca prvých národov, čo bolo v nadväznosti na jeho verejné ospravedlnenie za úlohu Cirkvi pri prevádzkovaní internátnych škôl.

Cirkev ako dom pre všetkých

Svätý Otec vo svojom príhovore vyjadril radosť z možnosti prísť „ako priateľ a pútnik do vašej krajiny“ a dodal, že jeho apoštolská cesta do Kanady má byť konkrétnym prejavom jeho túžby podporiť proces uzdravenia.

Farnosť Najsvätejšieho Srdca prijíma ľudí z komunít pôvodných národov, Métisov a Inuitov, ako aj prisťahovalcov z iných krajín.
Pápež povedal, že táto farnosť ponúka príklad toho, ako by Cirkev mala byť „domom pre všetkých... domovom, kde by sa mal každý cítiť vítaný bez ohľadu na minulé skúsenosti a osobné životné príbehy“.

Bolesť za minulosť Cirkvi

Pripomenul tiež dôvod svojej „kajúcej púte“ do Kanady. „Bolí ma pomyslenie na to, že katolíci prispeli k politike asimilácie a odnárodňovania, ktorá vštepovala pocit menejcennosti, okrádala spoločenstvá a jednotlivcov o ich kultúrnu a duchovnú identitu, pretrhávala ich korene a podporovala predsudky a diskriminačné postoje; a že sa to dialo aj v mene údajne kresťanského vzdelávacieho systému.“

Vzdelávanie by podľa pontika malo byť založené na úcte a nikdy by sa nemalo vnucovať v predpripravenom formáte, ale malo by sa uskutočňovať ako dobrodružstvo „spoločného objavovania tajomstva života“.

Zmierenie na strome života

Potom sa zameral na tému zmierenia a povedal, že Kristus priniesol takú formu zmierenia, ktorá presahuje vonkajšie prejavy. „Ježiš nás navzájom zmieruje na kríži, na ,strome života', ako to radi nazývali starí kresťania.“

Tento strom života, povedal pápež František, spája nebo a zem a zahŕňa celé stvorenie, dokonca aj veci, ktoré sa zdali „nemysliteľné a neodpustiteľné“.
Povedal, že domorodé národy pripisujú kardinálnym bodom „silný kozmický význam“, pričom poznamenal, ako si Cirkev Najsvätejšieho Srdca Ježišovho túto symboliku privlastňuje a dáva jej kristologický význam.

„Ježiš prostredníctvom štyroch koncov svojho kríža objal štyri kardinálne body a spojil najvzdialenejšie národy; priniesol uzdravenie a pokoj všetkým veciam.“

Škandalózna láska a mier

Svätý Otec František, ktorý si uvedomuje bolesť, akú prežili mnohí pôvodní obyvatelia a rodiny v rukách kanadských internátnych škôl, povedal, že si vie „len predstaviť, aké úsilie musí stáť tých, čo tak veľmi trpeli pre mužov a ženy, ktorí mali byť príkladom kresťanského života, aby vôbec pomysleli na zmierenie“.

„Nič nemôže odstrániť porušenie dôstojnosti, skúsenosť zla, zradu dôvery. Ani nás ako veriacich zbaviť vlastnej hanby. Musíme však vykročiť nanovo a Ježiš nám neponúka pekné slová a dobré úmysly, ale kríž: škandalóznu lásku, ktorá dovolí, aby mu ruky a nohy prebodli klincami a hlavu korunovali tŕním.“

Cestou vpred, predostrel pontifex, je spoločne hľadieť na Krista a prijať Kristov dar zmierenia, „pokoj, ktorý vyžaruje z Ježišovho Srdca, milosť, o ktorú sa treba usilovať“.

„Ak sa chceme zmieriť medzi sebou navzájom a so sebou samými, zmieriť sa s minulosťou, s prežitými krivdami a zranenými spomienkami, s traumatickými skúsenosťami, ktoré žiadna ľudská útecha nemôže nikdy zahojiť, naše oči sa musia pozdvihnúť k ukrižovanému Ježišovi; pokoj sa musí dosiahnuť na oltári jeho kríža.“

Živé telo zmierenia

Pápež František ďalej zdôraznil, že Cirkev je „živým telom zmierenia“, pretože je jediným telom, v ktorom nás Kristus zmieril.

Vravel, že Cirkev nikdy nemôže priviesť ľudí ku Kristovi tým, že im ho bude vnucovať prostredníctvom prozelytizmu. Ježiša treba skôr „hlásať tak, ako si to želá on, v slobode a láske“.

Cirkev, dodal, musí byť miestom prijatia, v ktorom Duch Svätý podporuje uzdravenie zranených spomienok, čo by sa podľa neho malo uskutočňovať na miestnej úrovni v modlitbe a vzájomnom prežívaní.

Típí - znak Božej blízkosti

Pápež svoj príhovor členom Farnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho prvých národov zakončil obrazom típí.

Všimol si, že nad oltárom a svätostánkom sú štyri tyče, ktoré predstavujú typický domorodý stan, a povedal, že to pripomína stánok stretnutia, v ktorom prebýval Boh, keď izraelský ľud štyridsať rokov putoval púšťou.

„Stan nám pripomína, že Boh nás sprevádza na našej ceste a rád sa s nami spoločne stretáva,“ povedal František. „Boh je Bohom blízkosti a v Ježišovi nás učí jazyku súcitu a nežnej lásky.“

Nech nás Boh, uzavrel, „vedie za ruku, a to aj cez púšte dejín, a naďalej vedie naše kroky na ceste zmierenia“.