Náboženstvá sú kľúčom k budovaniu mieru a porozumenia vo svete

Na dvojdňovom stretnutí, ktoré sa koná každé tri roky, sa zišli náboženskí lídri z celého sveta, aby sa tentoraz zamerali na to, ako môžu náboženskí predstavitelia podporiť duchovný a sociálny rozvoj v postpandemickom svete.

Na kongrese sa zúčastňuje viac ako 100 delegácií z 50 krajín, ktoré tvoria zástupcovia náboženských, kultúrnych, občianskych, vládnych a mimovládnych organizácií.

Putujeme k tomu istému cieľu

Svätý Otec František pricestoval do Kazachstanu, aby sa osobne zúčastnil na tomto stretnutí, na základe pozvania prezidenta krajiny Kasyma-Žomarta Tokajeva.

Vo svojom príhovore na kongrese pápež na úvod všetkých oslovil „bratia a sestry... v mene bratstva, ktoré nás spája ako deti toho istého neba“. Poznamenal, že „pred tajomstvom nekonečna, ktoré nás presahuje a priťahuje, nám náboženstvá pripomínajú, že sme stvorenia... nie všemohúce... putujúce k tomu istému nebeskému cieľu“. 

Táto spoločná prirodzenosť potom vytvára „jednotné puto, autentické bratstvo“, povedal pápež. Pripomenul, že stredoázijský národ Kazachstan bol v priebehu dejín krajinou stretnutí zahŕňajúcich myšlienky, viery a obchod ako na starobylej Hodvábnej ceste.

Vyjadril nádej, že stretnutie náboženstiev bude vždy založené na ľudských vzťahoch, ktoré sa budú vyznačovať „úctou, úprimným dialógom, rešpektovaním nedotknuteľnej dôstojnosti každej ľudskej bytosti a vzájomnou spoluprácou“.

Autentická nábožnosť

V príhovore citoval najznámejšieho kazašského básnika a otca modernej literatúry Abaja (1845 - 1904), ktorého diela odrážajú hlbokú náboženskú oddanosť a „ušľachtilú dušu tohto ľudu“.

Pripomenul, ako sa Abaj často zaoberal konečnými otázkami o živote a jeho zmysle s cieľom pestovať duchovnosť.

Citujúc ho, povedal, že to udržiava „dušu živú a myseľ jasnú“ a že ľudia počítajú s tým, že veriaci budú „príkladom živej duše a jasnej mysle“, ako aj odrazom „autentickej religiozity“.

Zdôraznil, že fundamentalizmus „poškvrňuje a kazí každú vieru“ a že musíme mať „otvorené a súcitné srdcia“.  

„Snaha o transcendenciu a posvätná hodnota bratstva môžu inšpirovať a osvetľovať rozhodnutia, ktoré treba prijať uprostred geopolitickej, sociálnej, ekonomickej, ekologickej, ale aj duchovnej krízy, ktorú v súčasnosti prežívajú mnohé moderné inštitúcie vrátane demokracií na úkor bezpečnosti a svornosti medzi národmi.“

Na to potrebujeme náboženstvo, „aby sme mohli reagovať na túžbu po svetovom mieri a túžbu po nekonečne, ktorá prebýva v srdci každého muža a ženy“.

Náboženská sloboda

Pápež František ďalej poukázal na význam náboženskej slobody ako „základnej podmienky skutočne ľudského a integrálneho rozvoja“. Stvorený ako slobodný, každý človek „má právo verejne vydávať svedectvo o svojom vlastnom vyznaní, navrhovať ho bez toho, aby ho niekedy vnucoval“.

Pri úvahách o téme tohto kongresu, ktorý sa zaoberá tým, ako ponúkať duchovnú a sociálnu podporu v postpandemickom svete, sa pápež zameral na štyri výzvy, ktorým všetci čelíme, a osobitným spôsobom vyzval náboženstvá, aby spolupracovali na väčšej jednote cieľa.

Zraniteľnosť a zodpovednosť

Pandémia covidu postavila všetkých „na jednu loď“, poznamenal Svätý Otec a dodal, že odhalila našu spoločnú zraniteľnosť a potrebu pomoci.
Ocenil „silný pocit solidarity“, ktorý vyplynul z pandémie, ale varoval, že ho nesmieme premárniť.

Tu povedal, že náboženstvá sú „povolané byť prítomné v prvej línii ako podporovatelia jednoty uprostred vážnych výziev, ktoré hrozia ešte väčším rozdelením našej ľudskej rodiny“.

„Je na nás, ktorí veríme v Boha, aby sme v súčasnosti pomohli našim bratom a sestrám nezabúdať na našu zraniteľnosť. Jedným slovom, pocit spoločnej zraniteľnosti, ktorý sa objavil počas pandémie, by nás mal motivovať k tomu, aby sme napredovali s väčšou pokorou a predvídavosťou.“

Pápež potom dodal, že veriaci sú „povolaní starať sa“ o ľudstvo a stať sa „remeselníkmi spoločenstva, svedkami spolupráce, ktorá presahuje hranice našich spoločenstiev, etnických, národných a náboženských príslušností“.

Povedal, že začíname počúvaním chudobných, zanedbávaných, bezmocných, ktorí „trpia v tichosti a všeobecnej nevšímavosti“.

„To, čo navrhujem, je nielen cesta k väčšej pozornosti a solidarite, ale aj cesta k uzdraveniu našich spoločností. Veď práve chudoba umožňuje šírenie epidémií a iných veľkých ziel, ktoré prekvitajú na pôde chudoby a nerovnosti.“

Výzva mieru

Druhou globálnou výzvou, ktorú pápež vyzdvihol, je výzva mieru. Hoci o nej náboženskí predstavitelia diskutovali najmä v posledných desaťročiach, svet stále sužuje škvrna vojen a konfrontácií.

To si vyžaduje „skok vpred“ zo strany veľkých náboženstiev, aby sa aktívne zjednotili a zaviazali k mieru, povedal pápež, ak majú byť ľudia našich dní inšpirovaní k úctivému a zodpovednému dialógu. 

„Boh je mier. On nás vždy vedie cestou mieru, nikdy nie cestou vojny. Zaviažme sa teda ešte viac trvať na potrebe riešiť konflikty nie bezvýslednými mocenskými prostriedkami, zbraňami a hrozbami, ale jedinými prostriedkami požehnanými nebom a hodnými človeka: stretnutím, dialógom a trpezlivým vyjednávaním, ktoré napredujú najmä vtedy, keď berú do úvahy mladých a budúce generácie. Investujme, prosím, do tohto: nie do ďalších zbraní, ale do vzdelávania!“

Bratské prijatie

Treťou výzvou, pred ktorou stojíme, je „bratské prijatie“, vysvetlil pápež a poznamenal, že každý deň sú „deti, narodené i nenarodené, staršie osoby a migranti odstrkovaní... a predsa každá ľudská bytosť je posvätná“.

Úlohou náboženstiev je najmä pripomínať to svetu. Poukázal na masový exodus ľudí, ktorý dnes spôsobujú vojny, chudoba a klimatické zmeny.

Zdôraznil, že „je našou povinnosťou pamätať na to, že Stvoriteľ, ktorý bdie nad každým svojím stvorením, nás nabáda, aby sme sa na druhých dívali ako on a videli v nich tvár brata alebo sestry“.

Vyzval, aby sme znovuobjavili „umenie pohostinnosti, prijatia a súcitu. A naučme sa aj hanbiť: áno, prežívať ten zdravý stud, ktorý sa rodí zo súcitu s trpiacimi a záujmu o ich stav a osud, ktorý aj my prežívame. Cesta súcitu z nás robí lepšie ľudské bytosti a lepších veriacich.“

Starostlivosť o náš spoločný domov

Poslednou výzvou, ktorej všetci čelíme, je „starostlivosť o náš spoločný domov“, aby sme chránili prírodné prostredie pred škodami, ktoré spôsobujeme znečisťovaním, vykorisťovaním a devastáciou.

Poznamenal, ako „mentalita vykorisťovania“ ničí náš spoločný domov a vedie k „zatieneniu úctivej a náboženskej vízie sveta, ktorú chcel Stvoriteľ“. 

Spoločne kráčame vpred

Na záver pápež František všetkých povzbudil, aby „spoločne kráčali vpred, aby sa cesta náboženstiev čoraz viac vyznačovala priateľstvom“.

„Nech nám Všemohúci... umožní pestovať otvorené a bratské priateľstvá prostredníctvom častého dialógu a žiarivej úprimnosti zámeru. Nech sa nikdy nesnažíme o umelé a zmierovacie formy synkretizmu, ale nech si pevne zachováme vlastnú identitu, otvorení odvahe inakosti a bratskému stretnutiu. Len tak budeme môcť v týchto temných časoch, v ktorých žijeme, vyžarovať svetlo nášho Stvoriteľa.“