Pán zostáva v jednoduchosti chleba
Pápež František slávil záverečnú svätú omšu 52. medzinárodného eucharistického kongresu 12. septembra na Námestí hrdinov v Budapešti. Snímka: profimedia.sk
Pápež František počas slávnostnej svätej omše predniesol homíliu, v ktorej sa zameral na tému: Od obdivovania Ježiša k nasledovaniu. „V Cézarei Filipovej sa Ježiš pýta svojich učeníkov: ,A za koho ma pokladáte vy?‘ (Mk 8, 29).
Táto otázka dostáva učeníkov do úzkych a znamená obrat na ich ceste za Učiteľom. Dobre poznali Ježiša. Už neboli začiatočníci. Mali s ním dôverný vzťah. Boli svedkami mnohých vykonaných zázrakov. Boli zasiahnutí jeho učením. Nasledovali ho, kamkoľvek išiel. A predsa ešte nezmýšľali ako on.
Chýbal rozhodujúci krok: od obdivovania Ježiša k nasledovaniu Ježiša. Aj dnes Ježiš upiera svoj pohľad na každého z nás a osobne sa nás pýta: Za koho ma v skutočnosti pokladáš? Kým som pre teba? Tieto otázky si vyžadujú osobnú, životnú odpoveď.
Deje sa tak prostredníctvom troch krokov, ktoré urobili učeníci a ktoré môžeme urobiť aj my. Prvý krok je ohlasovanie Ježiša, druhý krok je rozlišovanie spolu s Ježišom a tretí krok je kráčanie za Ježišom.“
Ohlasovanie Ježiša
„Na otázku – Za koho ma pokladáte vy? – odpovedal Peter ako predstaviteľ celej skupiny: ,Ty si Mesiáš.‘ Peter vystihuje týmito krátkymi slovami všetko. Odpoveď je správna, no prekvapivo po tomto rozpoznaní Ježiš učeníkov prísne napomína, aby o ňom nerozprávali nikomu.
Prečo tento drastický zákaz? Pre jeden presný dôvod: povedať, že Ježiš je Mesiáš, Kristus, je správne, no neúplné. Je tu vždy riziko hlásať falošné mesiášstvo podľa ľudí a nie podľa Boha. Preto od tejto chvíle Ježiš začína zjavovať svoju paschálnu identitu, ktorú nachádzame v Eucharistii.
Ježiš vysvetľuje, že jeho poslanie sa zavŕši v sláve zmŕtvychvstania, no musí prejsť pokorením kríža. Teda, že sa to udeje podľa Božej múdrosti, ktorá – ako hovorí svätý Pavol – nie je múdrosťou tohto veku ani múdrosťou kniežat tohto veku. Ježiš nariaďuje mlčať o svojej mesiášskej identite, nie však o kríži, ktorý ho čaká.
Dokonca Ježiš začína otvorene hovoriť, že ,Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych‘ (Mk 8, 31).
Zoči-voči tejto Ježišovej šokujúcej zvesti môžeme aj my zostať zdesení. Aj my by sme chceli mocného mesiáša namiesto ukrižovaného služobníka. Eucharistia je pred nami, aby nám pripomenula, kto je Boh. Nerobí to slovami, ale konkrétne, ukazujúc nám Boha ako rozlámaný chlieb, ako ukrižovanú a darovanú Lásku.
Môžeme pridávať ceremónie, ale Pán zostáva v jednoduchosti chleba, ktorý sa láme, podáva a požíva. Je tam, aby nás spasil. A aby nás spasil, stáva sa služobníkom. Zomiera, aby nám dal život. Poslúži nám na dobré, ak dovolíme, aby nami Ježišova zvesť zatriasla. Človeku, ktorý sa otvorí tomuto ohlasovaniu Ježiša, sa otvára druhý krok.“
Rozlišovanie spolu s Ježišom
„Zoči-voči Pánovej zvesti je Petrova reakcia typicky ľudská. Keď sa objavuje kríž a perspektíva utrpenia, človek sa búri. Peter sa potom, ako vyznal Ježišovo mesiášstvo, pohoršuje nad slovami Učiteľa a snaží sa ho odhovoriť od tejto cesty. Kríž nie je nikdy v móde – ani v minulosti, ani dnes. Ale uzdravuje vnútri.
Pred krížom zakúšame blahodarný vnútorný boj, ostrý konflikt medzi zmýšľaním podľa Boha a zmýšľaním podľa človeka. Na jednej strane je tu Božia logika pokornej lásky. Božia cesta uniká nanucovaniu, okázalosti, je ďaleko od každého triumfalizmu a je vždy nasmerovaná na dobro iných až po sebaobetovanie.
Na druhej strane je ľudské zmýšľanie, logika tohto sveta, svetskosti, ktorá je spätá s uznaním a výsadami, je zameraná na prestíž a úspech. Ráta sa dôležitosť a sila, teda to, čo púta najväčšiu pozornosť a naberá na hodnote pred ostatnými. Zaslepený touto perspektívou si Peter berie Ježiša nabok a začína mu dohovárať.
Predtým ho vyznal, teraz mu dohovára. Môže sa to stať aj nám, že si berieme Ježiša nabok, dávame ho v srdci niekde do kúta, naďalej sa však považujeme za nábožných a slušných, ale ideme si svojou cestou bez toho, aby sme umožnili Ježišovmu zmýšľaniu zmocniť sa nás. Je tu však táto pravda: on nás sprevádza v tomto vnútornom boji, pretože túži, aby sme si ako apoštoli zvolili jeho podiel.
Existuje Boží podiel a podiel tohto sveta. Rozdiel nespočíva v tom, kto je zbožný a kto nie. Kľúčový rozdiel je medzi pravým Bohom a bohom nášho ja. Ježiš nami otriasa. Neuspokojí sa s vyznaním viery. Žiada nás, aby sme si očistili nábožnosť pred jeho krížom, pred Eucharistiou.
Osoží nám zotrvávať v adorácii pred Eucharistiou a kontemplovať Božiu krehkosť. Venujme čas adorácii, spôsobu modlitby, na ktorý sa príliš zabúda. Dovoľme, aby Ježiš – živý chlieb – uzdravil naše uzavretosti a otváral nás zdieľaniu, uzdravil nás z našej strnulosti a zahľadenosti do seba. Nech nás podnecuje nasledovať ho tam, kam nás on chce viesť – nie kam chcem ja. A tu prichádzame k tretiemu kroku.“
Kráčanie za Ježišom
„,Choď mi z cesty, satan!‘ – Choď za mňa, satan! Týmto silným a naliehavým príkazom Ježiš privádza Petra k sebe. No keď Pán niečo prikazuje, v skutočnosti je tu, ochotný nám to dať. A Peter prijíma milosť urobiť krok vzad.
Zapamätajte si to: cesta kresťana sa začína krokom vzad, kde sa slobodne zbavuje egocentrizmu a prestáva byť stredobodom života on sám. Čo znamená kráčať za Ježišom? Znamená to ísť ďalej životom s dôverou vo vedomí, že sme milované Božie deti. Kráčať tou istou cestou ako Učiteľ, ktorý prišiel slúžiť, a nie dať sa obsluhovať.
Kráčať za Ježišom znamená rozhýbať dennodenne naše kroky v ústrety bratovi. K tomu nás pohýna Eucharistia – cítiť sa jedným telom, rozdávať sa pre iných. Drahí bratia a sestry, dovoľme, aby nás stretnutie s Ježišom v Eucharistii premieňalo, ako premieňalo veľkých a odvážnych svätcov, ktorých si uctievate.
Myslím na svätého Štefana a svätú Alžbetu. Tak ako oni, ani my sa neuspokojme s málom, nezmierme sa s takou vierou, ktorá žije z rituálov a opakovaní, ale otvorme sa škandalóznej novosti ukrižovaného a vzkrieseného Boha – chleba, ktorý sa láme pre život sveta. Budeme žiť v radosti a budeme prinášať radosť.“