Prvá zahraničná cesta pápeža Leva XIV. - doterajší sumár

Apoštolskú cestu Svätý Otec začal 27. novembra. Po prílete do Turecka sa vydal do Atatürkovho mauzólea, ktoré je pomenované po zakladateľovi moderného tureckého štátu a prvom prezidentovi Tureckej republiky. Následne sa stretol so súčasným prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom. Adresoval mu výzvu, aby Turecko bolo zdrojom stability a zbližovania medzi krajinami v službe spravodlivého a trvalého mieru.

Povzbudenie malej komunity

V druhý deň návštevy sa pápež v Katedrále Ducha Svätého pozdravil s miestnym katolíckym duchovenstvom a pastoračnými pracovníkmi. 

V krajine žije síce iba malá katolícka komunita, no Lev XIV. ju povzbudil, aby sa nedala odradiť a naďalej pestovala v Turecku vieru. Krajinu polmesiaca totiž podľa neho tiež možno považovať za Svätú zem. „Na tomto území sa stretávajú dejiny izraelského národa s rodiacim sa kresťanstvom. Prelína sa tu Starý a Nový zákon a mnohé články viery sa formulovali na konciloch, ktoré sa odohrali v týchto končinách.“

Nasledovala návšteva Domu Malých sestier chudobných, po ktorej sa Lev XIV. presunul do Iznika, starobylej Nicey, na ekumenickú modlitbu.

Zmierením svedčíme o Ježišovi

V Nicei sa pred 1700 rokmi konal Prvý nicejský koncil, na ktorom sa sformovalo kristologické vyznanie viery, známe ako Nicejsko-carihradské vyznanie. Bolo reakciou na herézu arianizmu, ktorá redukovala Ježiša Krista iba na prostredníka medzi Bohom a ľudstvom a nepovažovala ho za skutočne živého a pravého Boha. 

Pri archeologických vykopávkach starobylej Baziliky sv. Neofita v Izniku sa pápež modlil spolu s 27 ďalšími vysokými predstaviteľmi kresťanských cirkví. Vo svojom príhovore upozornil, že arianizmus sa vracia i dnes v modernej forme a je prítomný aj medzi veriacimi. 

„Aj dnes zaznieva otázka: kým je Ježiš Kristus v živote dnešných mužov a žien a kým je osobne pre každého z nás? Táto otázka je obzvlášť dôležitá pre kresťanov, ktorí riskujú, že Ježiša zredukujú na akéhosi charizmatického vodcu alebo supermana. To je skreslené poňatie, ktoré nakoniec vedie k smútku a zmätku,“ uviedol pápež.

Kristologické vyznanie viery má podľa Leva XIV. zásadný význam na ceste kresťanov k plnému spoločenstvu. Je totiž spoločné pre všetky kresťanské cirkvi a spoločenstvá po celom svete. „Viera ,v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi... jednej podstaty s Otcom‘ je hlbokým putom, ktoré spája všetkých kresťanov.“

Svätý Otec uznal, že medzi kresťanmi stále existuje rozdelenie. „Dnes sme vyzvaní, aby sme ho prekonali a pestovali túžbu po jednote, za ktorú sa modlil a za ktorú dal svoj život Pán Ježiš. Čím viac sme zmierení, tým viac môžeme ako kresťania vydávať vierohodné svedectvo o evanjeliu Ježiša Krista.“

Pápež v príhovore tiež odmietol využívanie náboženstva na ospravedlňovanie vojny, násilia alebo akejkoľvek formy fundamentalizmu či fanatizmu. 

Ekumenická deklarácia

Tretí deň apoštolskej cesty sa niesol v duchu ekumenizmu a medzináboženského dialógu. Svätý Otec ho začal návštevou Modrej mešity. Pozornosť médií upútalo najmä to, že na znak úcty sa pri vstupe vyzul. 

„Návštevu mešity prežil v tichosti, v duchu načúvania, s hlbokým rešpektom k tomuto miestu a viere tých, ktorí sa tam schádzajú na modlitbu,“ komentovala tento bod programu Svätá stolica.

Poobede sa Lev XIV. stretol s konštantínopolským ekumenickým patriarchom Bartolomejom I. Najprv zapálili sviece v Patriarchálnej katedrále sv. Juraja a potom sa spoločne modlili. V sídle patriarchátu následne podpísali spoločnú deklaráciu, čím nadviazali na svojich predchodcov, pápeža Pavla VI. a ekumenického patriarchu Athenagora. Tí pred šesťdesiatimi rokmi ukončili vzájomné exkomunikácie z roku 1054. 

Aktuálne vyhlásenie pripomína význam Nicejského vyznania viery a vyzýva na dialóg medzi cirkvami. „Vyzývame všetkých členov našich cirkví – duchovenstvo, mníchov, zasvätené osoby a veriacich laikov –, aby sa úprimne usilovali o naplnenie modlitby, ktorú Ježiš Kristus adresoval Otcovi: ,Nech sú všetci jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe... aby svet uveril.‘“
Pápež a patriarcha vyjadrili želanie pokračovať v hľadaní riešenia spoločného dátumu Veľkej noci. Vo vyhlásení odmietli aj akékoľvek využívanie náboženstva a Božieho mena na ospravedlnenie násilia. 

Program dňa Svätý Otec zavŕšil svätou omšou v istanbulskej multifunkčnej aréne. Katolíkov žijúcich v Turecku povzbudil k svedectvu života, úsiliu o pokoj a priateľstvo medzi kresťanskými denomináciami aj s nekresťanmi. K ceste po moste medzi nebom a zemou, ktorá má vždy na zreteli oba brehy – lásku k Bohu i bratom.

Poďakovanie za svedectvo

Štvrtý deň bol rozlúčkou s Tureckom. Po účasti na božskej liturgii v pravoslávnom chráme pápež Lev XIV. a patriarcha Bartolomej udelili spoločne ekumenické požehnanie. Ešte predtým sa Svätý Otec stretol a predstaviteľmi Arménskej apoštolskej cirkvi. Poďakoval jej za odvážne kresťanské svedectvo v dejinách arménskeho ľudu, „nezriedka za tragických okolností“. Pápež tým nepriamo pomenoval osmanskú genocídu Arménov počas prvej svetovej vojny. 

Počas letu do Libanonu Svätý Otec pred novinármi potvrdil, že v rámci ekumenických úvah sa diskutuje o možnom spoločnom stretnutí kresťanov v roku 2033 pri príležitosti dvojtisíceho výročia Kristovho zmŕtvychvstania. Za možné miesto stretnutia označil Jeruzalem.

V Libanone pápež pozval ťažko skúšaný národ, aby bol tvorcom pokoja a hovoril jazykom nádeje. Vyjadril tiež podporu Cirkvi všetkým, ktorí v krajine vytrvali a navzdory ťažkej situácii ju neopúšťajú.

Pri svätom Šarbelovi 

Na ďalší deň pápež navštívil známy maronitský kláštor v Anáji, kde je hrob svätého Šarbela. Na tomto pútnickom mieste sa pomodlil a príhovoru svätého pustovníka zveril jednotu Cirkvi a mier vo svete. 

„Dobre však vieme, že bez obrátenia sŕdc nie je pokoj. Dúfajme teda, že svätý Šarbel nám pomôže obrátiť sa k Bohu a prosiť o dar konverzie pre nás všetkých,“ povedal Lev XIV.

Od hrobu svätého Šarbela putoval na mariánske pútnické miesto v Harisse. Kráľovnej Libanonu, ktorá je tam uctievaná, venoval zlatú ružu. V príhovore libanonskému duchovenstvu pripomenul, že budovanie pokoja si vyžaduje pevné zakotvenie v Bohu.