Prvé hodnotenie synody

V komuniké zo 7. februára rada uviedla, že rastie povedomie, že synodálne obrátenie, ku ktorému je povolaný každý jednotlivý pokrstený, je dlhý proces. Dlhší ako samotný proces synody. Z mnohých strán zaznieva túžba, aby cesta, ktorá sa začala na miestnej úrovni, pokračovala ďalej.

„Synodálny proces vítajú s radosťou a nadšením predovšetkým v rôznych krajinách Afriky, Latinskej Ameriky a Ázie. Tam, kde sa diecézny alebo národný synodálny proces už začal alebo začína, sa podarilo zosúladiť dynamiku miestnej a celocirkevnej synody.“

Rovnako je pomerne dobre zahrnutý i ekumenický rozmer. Stal sa prirodzenou súčasťou predovšetkým v krajinách, kde sú kresťania v menšine. Aj keď mnohí vnímajú synodálny proces pre Cirkev ako rozhodujúci, objavujú sa i ťažkosti.

„V niektorých skupinách veriacich i medzi duchovnými sa objavujú obavy a zdržanlivosť. Určitá nedôvera panuje aj medzi laikmi, ktorí pochybujú, že ich príspevok bude skutočne zohľadnený. Súčasná pandemická situácia je tiež veľkou prekážkou.

Konzultácie s Božím ľudom sa nedajú zredukovať na jednoduchý dotazník, pretože skutočnou výzvou synodality je práve vzájomné počúvanie a spoločné rozlišovanie.“

V synodálnom procese sa ukazujú viaceré opakujúce sa výzvy. Napríklad potreba formácie. Najmä v oblasti počúvania a rozlišovania. Synoda totiž nemá byť len parlamentnou debatou, ale autentickým duchovným procesom.

Dôležité je tiež vzájomné počúvanie zložené z modlitby a počúvania Božieho slova. Ukazuje sa potreba zlepšenia účasti mladých. Rovnako tých na okraji cirkevných inštitúcií. Poslednou výzvou je prekonať neochotu zo strany niektorých duchovných.