Rozsudok vplýva na šťastie i večnú spásu

Miroslav Konštanc Adam, OP, už takmer dekádu súdi v mene pápeža. Snímka: archív -MKA-
Detstvo ste prežili na Zemplíne. Ako si naň spomínate?
Narodil som sa v roku 1963 v Michalovciach a vyrastal som v Topoľanoch. Táto starobylá obec je od roku 1960 súčasťou mesta Michalovce. Moji starí rodičia boli roľníci, rodičia robotníci. Mám o desať rokov staršiu sestru Valériu, s ktorou ma spája úprimná súrodenecká láska a mnoho prekrásnych spomienok na detstvo i mladosť.
Moji rodičia mali živú tradičnú vieru, niekoľkokrát počas dňa sa modlili, každú nedeľu a v prikázaný sviatok chodili na svätú omšu, pristupovali k sviatostiam, zachovávali pôstne dni. Boli pokojní, radostní, pohostinní a veľmi štedrí. Nehovorili doma o Bohu a ani nevysvetľovali katechizmus. Mne i sestre každodenne ukazovali príklad, ako treba kresťansky žiť.
V rodine som mal aj staršieho bratranca Alexandra Repického, ktorý bol kňazom Košickej diecézy. Často som ho navštevoval na jeho pôsobiskách.
Najprv ste vyštudovali veterinárne lekárstvo. Ako ste od lekára zvierat prešli k lekárovi duše a stali ste sa rehoľným kňazom?
Počas vysokoškolských štúdií veterinárnej medicíny v Košiciach v rokoch 1982 – 1987 som sa spoznal s viacerými kňazmi. Neskôr som zistil, že jeden z nich, už nebohý páter Hyacint Jozef Tandara, bol tajný rehoľný kňaz dominikán. Mal charizmu priťahovať mladých ľudí k Bohu a Cirkvi.
Všetkých sa snažil oženiť alebo vydať, stále opakoval, že záchrana Slovenska je v početných katolíckych rodinách. Vyše päť rokov sme chodili po svadbách mojich kolegov a priateľov, až som zostal sám a vtedy zasiahol Boh svojou milosťou. Povolal ma nasledovať Krista v reholi sv. Dominika.
Vo februári 1989 som tajne vstúpil do rehoľného noviciátu, ktorý som prežil doma, bez toho, aby moji rodičia a príbuzní o tom vedeli. Pracoval som ako veterinárny lekár na oddelení bakteriológie a neskôr hygieny potravín v Štátnom veterinárnom ústave v Michalovciach. Po návrate náboženskej slobody som v jeseni 1990 začal štúdiá teológie v Olomouci.
Prečo ste si vybrali ako celoživotnú misiu kánonické právo?
Na štúdium do Ríma ma vybral vtedajší môj provinciál a neskorší pražský arcibiskup kardinál Dominik Duka, OP. Povedal mi: „Posielam ťa na štúdiá kánonického práva na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského v Ríme.
Po úspešných štúdiách zostaneš väčšinu života v Ríme v službe dominikánskej rehole a univerzálnej Cirkvi.“ Mal pravdu. Už takmer polovicu svojho života pôsobím v Ríme.
V roku 2016 vás pápež František vymenoval za sudcu Rímskej roty, ako prvého dominikána. Čo pre vás znamená táto pozícia?
Uvedomujem si, že každý sudca, civilný i cirkevný, zastupuje Boha na zemi a je vysluhovateľom spravodlivosti. Ako sudca som za svoje rozhodnutia zodpovedný len pred Bohom. Večer, keď usínam, spytujem si svedomie, či som bol voči každému nestranný, neúplatný, čestný, jedným slovom spravodlivý.
Aké prípady najčastejšie riešite?
Na Tribunáli Rímskej roty som sudcom v sporových procesoch na vyhlásenie manželskej nulity, ktoré tvoria okolo 95 percent prípadov, ďalej v trestných procesoch klerikov, v procesoch na reštitúciu poškodenej dobrej povesti klerikov, v majetkovoprávnych sporových procesoch medzi verejnými cirkevnými právnickými osobami, akými sú diecézy, rehoľné inštitúty a podobne.
Okrem toho posudzujem aj prípady manželstiev, ktoré neboli ani raz sexuálne užívané, ktorým Svätý Otec pri splnení istých podmienok môže rozviazať ich platný manželský zväzok a dovoliť jednej stránke alebo aj obidvom uzavrieť nové cirkevné manželstvo s inými partnermi. Počas roka rozhodnem s ďalšími dvomi sudcami približne sto prípadov.
Keďže ste vykonávateľ spravodlivosti, nie milosrdenstva, ako pristupujete ku kauzám, keď viete, že za nimi stoja konkrétni ľudia s neľahkými príbehmi?
V rímskej kúrii po stáročia funguje Apoštolská penitenciária, čo je tribunál pre vnútorné fórum, na ktorom sa okrem spravodlivosti vysluhuje aj milosrdenstvo. Keďže som sudca vo vonkajšom fóre na apoštolskom tribunáli Rímskej roty, neprináleží mi udeľovať milosti a ani nijaké formy milosrdenstva.
Od môjho úradu sa vyžaduje, aby som bol vysluhovateľ spravodlivosti tým, že poznaním práva na základe získaných dôkazov dospejem k morálnej istote ohľadom predmetu sporu, a tak budem môcť vysloviť spravodlivý rozsudok. Tým, že som kňaz, sudcovskú činnosť považujem za osobitnú formu špeciálnej pastorácie.
Za každou osobou v procese vidím konkrétneho človeka, snažím sa vžiť do jeho situácie a uvedomujem si, že v mnohých prípadoch od môjho konečného rozsudku závisí nielen životné šťastie, ale aj večná spása týchto osôb.