Slovenský príspevok na kontinentálnom zasadaní o synode

Ide o odpovede na tri otázky, ktoré sú predmetom kontinentálnej fázy synody.

Tieto odpovede prezentovali na zasadaní synody v Prahe slovenskí účastníci.

Spracované boli na základe odpovedí zaslaných zo slovenských diecéz a z Konferencie vyšších rehoľných predstavených po prečítaní pracovného dokumentu kontinentálnej fázy synody a rozvažovaní v duchu modlitby.

1. Ktoré myšlienky najsilnejšie rezonujú s konkrétnymi skúsenosťami a realitou Cirkvi na vašom kontinente? Ktoré skúsenosti sa vám zdajú nové alebo osvetľujúce?

Tí, čo sa zapojili do synodálnych konzultácií, zažili milosť spoločenstva, možnosť dať sa viesť Duchom Svätým a skutočnú integráciu do spoločenstva.

Účastníci vyjadrili nadšenie pre autentický dialóg - rozprávať o všetkom, čo je v Cirkvi radostné, ale aj o tom, čo je v našich spoločenstvách bolestivé.

Synodálna skúsenosť viedla k posilneniu pocitu spolupatričnosti k Cirkvi a uvedomeniu si na praktickej úrovni, že Cirkev nie sú len kňazi a biskupi.

Prejavila sa silná túžba po obnove, pretože veľa členov Cirkvi si uvedomuje, že sme v mnohých ohľadoch opustili hlavné nasmerovanie misie danej Kristom.

Prejavila sa tiež túžba po Cirkvi ako živom spoločenstve a rodine, do ktorej chce každý patriť a cítiť sa v nej ako doma, a tiež potreba prekonať stereotypy a nastúpiť na spoločnú cestu spoluzodpovednosti pod vedením Ducha Svätého.

Skúsenosti, ktoré bránia synodálnemu spoločenstvu:

Vytrácanie viery zo spoločnosti i z rodín.
Silné zakorenenie v tradicionalizme, klerikalizmus, individualizmus a aktivizmus.

Často robíme akcie pre akcie a chýba nám čas na načúvanie Bohu aj blížnemu.
Používanie jazyka, ktorý je vzdialený od života a problémov veriacich, chýba hlbšie objasňovanie Svätého písma v homíliách.
Absencia mladých v živote Cirkvi.
Nedostatočné ocenenie úlohy a poslania žien aj zasvätených v Cirkvi.

Nové a osvetľujúce skúsenosti:

Duchovné zakorenenie v Kristovi – návrat k evanjeliu, ku koreňom kresťanstva, prežívanie viery vo vlastnej rodine, byť zapáleným misionárskym učeníkom.
Obraz synodálnej Cirkvi ako stanu alebo rodiny, ktorá vie poskytnúť prijatie a bezpečie.
Dôležitosť vzájomného počúvania jedni druhých v Cirkvi, ale aj načúvania svetu.
Potreba formácie v synodalite a vytvárania fungujúcich synodálnych orgánov (napríklad pastoračných rád).
 

2. Aké podstatné napätia alebo rozdiely sa javia ako zvlášť dôležité z pohľadu vášho kontinentu po prečítaní DKE a stíšení v modlitbe? Aké sú teda problémy alebo otázky, ktoré by sa mali riešiť a zvážiť v ďalších krokoch procesu?

Napätia

• medzi Cirkvou ako spoločenstvom (rodinou Božích detí) a Cirkvou ako inštitúciou či štruktúrou: na jednej strane je tu túžba po živšej Cirkvi – na druhej obhajovanie existujúcich štruktúr, strach zo straty inštitucionálnej moci a vplyvu

• medzi laikmi a klerikmi – autoritárstvo - malá angažovanosť

• medzi uzavretosťou vo vlastnom spoločenstve (elitárstvo) a potrebou vychádzať na misiu 

• extrémizmus v konkrétnom živote: prílišný duchovný alibizmus (príslušnosť k Cirkvi sa posudzuje len podľa náboženských prejavov a všetko ostatné sa považuje za príliš svetské) verzus extrémny pragmatizmus (len málo sa počíta s Božím riadením, aktivizmus bez hľadania Božej vôle) 

• medzi konzumným spôsobom života a zmyslom pre veci Ducha 

• medzi tým, že ženy tvoria väčšinu tých, čo sa zúčastňujú na liturgii a cirkevných aktivitách – a väčšinu rozhodovacích a riadiacich funkcií zastávajú muži

• medzi odovzdávaním zdravej náuky Cirkvi a prijímaním a pastoráciou skupín osôb, ktorých skutky nemožno schvaľovať (LGBTQI…), respektíve osôb, ktorým sú odopierané sviatosti

• napätia medzi zástancami rôznych spiritualít, chariziem, služieb, foriem liturgie v Cirkvi

• napätia plynúce z netransparentnosti procesov v Cirkvi

• napätia zo zlyhávajúcej vzájomnej komunikácie niektorých rehoľných inštitútov s diecéznym biskupom, diecéznymi kňazmi, ale aj medzi jednotlivými rehoľnými spoločenstvami

Otázky, ktoré by sa mali riešiť a zvážiť:

1) ako vniesť synodálneho ducha do života miestnych spoločenstiev - zaviesť aktívne počúvanie a následne rozhodovanie na základe duchovného rozlišovania 
2) ako formovať k synodalite a zapojiť viac ľudí vo farnosti do spoločnej práce
3) ako podporiť rodiny, osobitne z pohľadu rastu, upevňovania a odovzdávania viery, ako aj liturgickej formácie - pastorácia mládeže a rodín (ako aj pri otázke pastoračnej starostlivosti o rozvedených a znovu zosobášených, sprevádzania medzikonfesionálnych a medzináboženských rodín...)
4) ako posilniť a oceniť význam žien v živote Cirkvi (väčšia participácia v rámci cirkevných štruktúr a rozhodovacích sfér) a prilákať mužov k aktívnejšiemu zapájaniu do života Cirkvi 
5) rozvinúť starostlivosť o marginalizované a „opomenuté“ skupiny (Rómovia, vdovy, siroty, väzni).
6) ako navrátiť Cirkvi dobré meno po škandáloch zneužívania, zlyhania pri rozlišovaní povolaní – urobiť ju príťažlivou

3. Ak sa pozrieme na to, čo vyplýva z predchádzajúcich dvoch otázok, aké sú priority, opakujúce sa témy a výzvy na konanie, ktoré možno prežívať s ostatnými miestnymi cirkvami na celom svete a prediskutovať počas prvého zasadnutia synodálneho zhromaždenia v októbri 2023?

Obrátenie je najväčšia výzva synody. Nielen v duchovnom zmysle slova, ale aj v praktickom. Prehodnotiť schémy, metódy, činnosti a priority je prvý krok, na ktorý sa chceme ako spoločenstvo Cirkvi podujať.

Opätovné uvedomenie si skutočnosti, že sme Kristovi učeníci: misia Cirkvi musí byť v centre každého nášho snaženia. 

Obnova viery a zakorenenosť v Kristovi – kľúčová nevyhnutnosť obnovy Cirkvi; otázka identity kresťana: autentické prežívanie viery, vedomie krstného misijného poslania.

Učiť sa rozlišovať Božiu vôľu a správne sa rozhodovať na základe autentickej spirituality, vzájomného dialógu a rôznych metód rozlišovania Božej vôle. Byť ochotný vzdať sa zabehnutých schém.

Žiť ako spoločenstvo – skutočný rodinný život farského spoločenstva ako prevencia rôznych foriem zneužívania.

Posilniť postavenie a angažovanosť žien v Cirkvi - Nejde len o to, aby sa ženám dal v Cirkvi väčší priestor, ale aby sa prehodnotil jazyk ako Cirkev hovorí o ženách alebo ako ich zo svojho jazyka vynecháva; zapojenie do procesov v Cirkvi, oceniť prítomnosť zasvätených žien (nevnímať ich len ako lacné pracovné sily). 

Reorganizácia štruktúr Cirkvi - je potrebné vytvoriť štruktúry, ktoré budú napomáhať poslaniu Cirkvi a nie ju v tom brzdiť. 

Forma slávenia Eucharistie – zjednotenie predkoncilovej a pokoncilovej liturgie, poukázať na podstatu a krásu slávenia liturgie svätej omše.

Formácia:

• prostredníctvom pokrstnej katechézy formovať z rádových veriacich učeníkov v intenciách synodálnej cesty

• zlepšiť katechézu a vyučovanie mládeže - hľadať nové cesty k srdciam mladých ľudí, podporovať ich na ceste viery v dnešnom svete, formovať a sprevádzať 

• najdôležitejšie miesto formácie je rodina, ktorá sa nachádza z rôznych dôvodov v kríze: je potrebné presunúť dôraz pastoračného snaženia na rodiny

• špecifická formácia - programy v oblasti získania zručnosti v duchovnom rozlišovaní a duchovnom sprevádzaní, v synodalite a tiež ohľadom postojov voči fenoménom, ktoré boli doteraz tabuizované (sexuálne zneužitie...) 

• zmeniť koncepciu počiatočnej a permanentnej formácie kňazov a diakonov (týka sa aj rehoľných inštitútov) v duchu Druhého vatikánskeho koncilu a synodality: zvýrazniť povahu kňazstva ako služby spoločenstvu.

Misia:

• nový zápal pre evanjeliové hlásanie, a to najmä príkladom

• adekvátnejšie odpovedať na znamenia čias a na potreby doby

• byť otvorenou Cirkvou: aby sa všetci cítili v Cirkvi „doma“

• otvorenou voči celosvetovým i miestnym problémom (spolupráca so všetkými kompetentnými organizáciami, podpora mieru vo svete, pomoc pre rôzne trpiacich a marginalizovaných ľudí, riešiť príčiny problémov...) 

• rozvíjať dialóg s neveriacimi alebo odlúčenými od Cirkvi

• pamätať aj na duchovnú starostlivosť o utečencov a migrantov

Zdroj: -TK KBS-