Uplynulo 150 rokov od konca Pápežského štátu

História si pripomína 150 rokov od konca Pápežského štátu. Ako neskôr zhodnotil pápež Pavol VI., pre Cirkev to znamenalo prospešnú zmenu, z ktorej vyšla posilnená.
VN SK 22.09.2020
Uplynulo 150 rokov od konca Pápežského štátu

Švajčiarska garda dnes stráži vstupné brány na malé územie Vatikánskeho mestského štátu a zároveň sa stará o pápežovu bezpečnosť. Snímka: profimedia.sk

Pôvodný Pápežský štát, založený v 8. storočí, zanikol v roku 1870. Počas prusko-francúzskej vojny talianske jednotky 20. septembra 1870 obsadili Rím a vyhlásili ho za hlavné mesto zjednoteného Talianska.

Pápeži však na protest proti obsadeniu Ríma odmietali mesto opustiť. O niekoľko desaťročí neskôr - v roku 1929 - sa bilaterálne vzťahy upravili Lateránskymi zmluvami, vďaka ktorým vznikol aj Vatikánsky mestský štát.

Dátum 20. september sa spája s výročím historického konca Pápežského štátu prielomom cez severnú rímsku bránu Porta Pia. Bolo to za pontifikátu pápeža Pia IX., v čase, keď v Ríme zasadal Prvý vatikánsky koncil.

„Pocity krivdy spojené s dobovými nostalgiami na jednej strane a antiklerikálne domáhanie sa požiadaviek na strane druhej predstavujú anachronický záber, no dnes sú nanajvýš vzdialené spoločne zdieľanému cíteniu v talianskom národe," čítame v článku talianskej redakcie Vatican News.

V čase Druhého vatikánskeho koncilu Giovanni Battista Montini, ktorý sa o niekoľko mesiacov neskôr stal pápežom Pavlom VI., o páde časnej moci pápeža povedal: 

„Zdalo sa to pádom, a pre teritoriálne pápežské domínium to ním aj bolo. Mnohým cirkevným predstaviteľom a mnohým katolíkom sa vtedy zdalo, i po mnoho ďalších rokov, že Rímska cirkev sa toho nemohla vzdať, a hromadiac historické požiadavky legitímnosti jeho pôvodu s neodmysliteľnosťou jeho funkcie sa nazdávali, že sú povinní tú časnú moc prinavrátiť, obnoviť.“

Giovanni Battista Montini v prednáške 10. októbra 1962 uviedol: „Prozreteľnosť, teraz to vidíme dobre, zariadila veci inak, sťaby dramaticky sa hrajúc v tomto dianí. Prvý vatikánsky koncil totiž niekoľko dní predtým vyhlásil najvyššiu a neomylnú duchovnú autoritu toho pápeža, ktorý prakticky strácal v tej fatálnej chvíli svoju časnú autoritu.

Ako je dobre známe, čo nasledovalo, bolo to, že pápežstvo pokračovalo s nevšedným zanietením vo svojich funkciách učiteľa života a svedka evanjelia, takže vystúpilo na takú výšku v duchovnej správe Cirkvi a v morálnom vyžarovaní pre svet ako nikdy predtým.“