Vyšiel nový vatikánsky dokument o eutanázii

Spísanie dokumentu si vynútila čoraz ústretovejšia legislatíva v otázkach eutanázie a asistovanej samovraždy.

Nedostatok viery

List Samaritanus bonus, ktorý bol zverejnený 22. septembra, reaguje na dokumenty rôznych biskupských konferencií, ktoré zvažujú prípustnosť a formy duchovného a pastoračného sprevádzania ľudí, ktorí zamýšľajú dobrovoľne ukončiť život v zdravotníckych zariadeniach.

V obsiahlom doktrinálnom úvode uvažuje nad motiváciou takého činu a odkrýva ju v nedostatku viery. Schopnosť doceniť hodnotu ľudského života ako takého súčasne ovplyvňuje pokrivené kultúrne povedomie, ktoré chybne nakladá s výrazmi „dôstojná smrť“ a „kvalita života“, mylne chápe „milosrdenstvo“ a „súcit“ a podporuje rast individualizmu, ktorý druhých ľudí vníma ako obmedzovanie a ohrozovanie vlastnej slobody.

Popretie osobnej slobody

Nad tieto osobné práva a zákony však list Kongregácie pre náuku viery nadraďuje právo na život ako „základ právneho poriadku a predpoklad akýchkoľvek ďalších práv vrátane práva na osobnú slobodu“.

„Usmrtiť človeka, ktorý sa dožaduje eutanázie, teda neznamená uznať jeho svojbytnosť, ale je, naopak, popretím jeho slobody, hlboko podmienenej chorobou a bolesťou. Človek navyše určuje moment smrti a stavia sa tak na miesto Boha,“ zdôrazňuje nový dokument v kontinuite s doterajším cirkevným učením:

„Eutanázia a asistovaná samovražda sú prehrou ľudí, ktorí o nich teoretizujú, rozhodujú o nich a uskutočňujú ich.“

Úloha rodiny a výhrada svedomia

List Samaritanus bonus vyzdvihuje úlohu rodiny v starostlivosti o chorých, ktorá v tomto poslaní potrebuje pomoc a príslušné prostriedky.

„Je preto nevyhnutné, aby štáty uznali prednostné a základné sociálne funkcie rodiny a jej nenahraditeľnú úlohu a uvoľnili patričné zdroje na jej podporu,“ nabáda vatikánsky úrad a obracia sa na štátnu moc aj s výzvou na zaručenie výhrady svedomia v lekárskej a zdravotníckej oblasti, na rešpektovanie princípov prirodzeného mravného zákona.

„Právo na výhradu svedomia kresťania uplatňujú nie zo súkromného náboženského presvedčenia, ale z hľadiska základného a neodňateľného práva každého človeka,“ vysvetľuje sa v dokumente. Cirkev od samého začiatku síce vštepovala kresťanom poslušnosť voči zákonne vytvorenej vláde, zároveň však dôrazne pripomínala, že „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29).

Otázka sviatosti zmierenia

Zásadnou, hoci neprekvapivou novinkou, ktorú dokument prináša, je predovšetkým jeho jedenásta kapitola, nazvaná Pastoračné rozlišovanie u ľudí požadujúcich eutanáziu alebo asistovanú samovraždu. V týchto prípadoch sa kňaz ocitá pred človekom, ktorý sa rozhodol pre závažne nemorálny čin a slobodne v ňom zotrváva.

Ide teda o zjavnú nespôsobilosť na prijatie sviatosti pokánia s odpustením hriechov, sviatosti pomazania chorých a viatika (CIC 987, 1007, 915 a 843 § 1). Tieto sviatosti môže prijať jedine vtedy, keď pacient zmení svoj úmysel - napríklad zruší zápis do asociácie, ktorá združuje ľudí zamýšľajúcich ukončiť život formou eutanázie.

Ak ide o chorého v bezvedomí, kňaz môže udeliť sviatosti sub conditione, pokiaľ možno predpokladať pokánie na základe nejakej predchádzajúcej známky v pacientovom správaní. Vatikánsky dokument podčiarkuje, že Cirkev týmto prístupom nezamieta dotyčnému človeku prijatie, naopak, pastoračný pracovník mu za každých okolností má ponúknuť vypočutie a pomoc.

Zároveň má objasniť význam sviatostí, aby tak chorému až do poslednej chvíle poskytol nástroje k ich prípadnej voľbe. Odklad rozhrešenia neodsudzuje hriešnika, ale má ho priviesť k obráteniu, a v tomto zmysle má kňaz svojou osobnou prítomnosťou využiť všetky príležitosti v čase, ktorý zostáva do výkonu eutanázie.

Počas jej priebehu však nie je prípustné, aby sa zdržiaval pri chorom, čo by mohlo byť interpretované ako schvaľovanie eutanázie. Táto zásada sa týka hlavne nemocničných kaplánov v tých zdravotníckych zariadeniach, kde sa praktizuje eutanázia. Ako upozorňuje Kongregácia pre náuku viery, nemajú byť príčinou pohoršenia a zúčastňovať sa na ukončení ľudského života.