Cirkev sa otvára, ale náuku nemení

Ak dovolíte, začnem od konca. Je správne tvrdenie, že súhlasiť s hriechom iných je hriech. Človek má zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, ak pri nich spolupracuje, chváli ich alebo schvaľuje (Katechizmus Katolíckej cirkvi č. 1868). Taktiež je správne tvrdenie, že rímsky pápež je neomylný, ak definitívnym spôsobom vyhlasuje učenie týkajúce sa viery a mravov.

Z vašich otázok sa však dá vydedukovať aj vaše chápanie, že totiž pápež František dovoľuje požehnávať ľudí žijúcich v neregulárnych zväzkoch. A tiež, že týmto činom spochybňuje pravdu o neomylnosti rímskeho pápeža „vo veciach viery a mravov“. Ani jedna z týchto interpretácií nie je správna a pravdivá.

OTVORENOSŤ CIRKVI

Pápež František nikdy nepovedal, že spolužitie osôb nachádzajúcich sa v iregulárnej situácii nie je hriešne alebo že takéto spolužitie chváli či schvaľuje.

Predovšetkým treba deklaráciu Dikastéria pre náuku viery Fiducia supplicans, o ktorej je reč, vnímať a čítať vo svetle celého jeho pontifikátu. Pápež od začiatku hlása väčšiu otvorenosť Cirkvi, že má ísť na perifériu, že má hľadať aj tých, ktorí sú od nej vzdialení a podobne. Nerobil to aj Pán Ježiš, keď povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5, 31 – 32)? Tým ale Ježiš netvrdí, že hriešnik prestáva byť hriešnikom, ale má pre neho otvorené srdce a volá ho k pokániu.

Podobne ani pápež František netvrdí, že hriech prestáva byť hriechom, ale volá k väčšej otvorenosti Cirkvi, aby sa hriešnici, ktorí sa doteraz cítili na periférii, nebáli k nej priblížiť.

TRADIČNÁ NÁUKA

Po druhé, pápež nevyhlasuje nové učenie a už vonkoncom nie definitívnym spôsobom, čiže sa nijako nedá spochybňovať pravda o jeho neomylnosti „vo veciach viery a mravov“. Práve naopak, niekoľkokrát povedal, že platí všetko, čo sa nachádza v katechizme, že náuka Cirkvi sa nemení.

V úvode spomenutého dokumentu sa píše: „Toto vyhlásenie zostáva pevne založené na tradičnej náuke Cirkvi o manželstve.“ Takže je jasné, že pápež vonkoncom nechce vyhlásiť novú náuku.

Po tretie, ide o tvrdenie, že pápež František dovoľuje požehnanie hriechu. Táto interpretácia však nie je pravdivá. Deklarácia jasne odlišuje požehnania, o ktorých sa v nej hovorí, od požehnania pri uzatváraní sviatosti manželstva a chce „poukázať na nebezpečenstvo zámeny požehnania akéhokoľvek iného zväzku s obradom vlastným sviatosti manželstva“.

Pri starostlivom prečítaní dokumentu si možno jasne uvedomiť, že sa tu nepožehnáva stav osôb, ale osoby samotné.

ODLIŠOVAŤ POŽEHNANIA

Treba jasne odlišovať tieto požehnania osôb žijúcich v iregulárnych zväzkoch od rôznych liturgických požehnaní, ktoré majú presne stanovenú formu a niektoré z nich sa udeľujú za presne stanovených podmienok.

Osoby žijúce v iregulárnych situáciách, s ktorými sa my kňazi stretávame, sú v drvivej väčšine rozvedení a znovu civilne zosobášení, takže nemôžu uzavrieť platné sviatostné manželstvo.

Títo veriaci však neraz patria k najhorlivejším vo farnostiach – pretože si uvedomujú, že nemôžu pristupovať k sviatostiam, snažia sa Bohu slúžiť rôznym spôsobom. Neviem si predstaviť, že by som im odmietol požehnanie – a nikto to pritom nevníma ako schvaľovanie ich objektívne iregulárneho zväzku.

TÍ, KTORÝCH SA TO NETÝKA

Chcel by som zakončiť povzdychom. Vo svojej pastoračnej praxi vnímam, že najväčší problém s dokumentom Fiducia supplicans majú tí, ktorých sa netýka. Týka sa totiž iba biskupov, kňazov a veriacich, ktorí prídu požiadať o požehnanie.

Bolo by veľmi smutné, ak by nepokoj, ktorý takto vzniká, nakoniec spôsobil, že veriaci, ktorí by sa konečne odvážili prísť požiadať o požehnanie, sa budú ešte viac cítiť stigmatizovaní a odsunutí nabok. Spôsobilo by to presne opačný výsledok než to, o čo pápežovi Františkovi naozaj ide.