Duchovne prijímame Krista priamo v srdci

Prijatie Eucharistie, čiže skutočného tela a krvi Ježiša Krista, počas slávenia svätej omše je pre veriacich jeden z najväčších zdrojov duchovnej posily a skutočný pokrm a nápoj pre duchovný život.

Tento akt posvätenia nás môže posilniť vo viere a pomôcť nám žiť podľa evanjelia a Božích prikázaní. Podstatou je úkon prijatia Pánovho tela a krvi, ktoré nám poskytuje duchovnú silu, živí našu vieru. Duchovné a sviatostné prijímanie vždy tvoria jednotu.

Na hodné prijatie Eucharistie bolo nevyhnutné uvedomiť si, čo vlastne táto sviatosť v sebe obsahuje – že prijímam telo a krv Spasiteľa. Tento duchovný rozmer je rozhodujúci aj v otázke, či prijímam Eucharistiu hodne alebo nehodne.

DUCHOVNÉ PRIJÍMANIE

Duchovné sväté prijímanie a jeho využívanie je známe dlhé stáročia a je veľmi dôležitou súčasťou našej viery. Ako prvý ho v Teologickej sume spomína sv. Tomáš Akvinský, keď hovorí o „vrúcnej túžbe po Eucharistii“. Táto je nevyhnutná aj pre účinné duchovné sväté prijímanie.

Úcta veriacich spočívala aj v tom, že z bázne pred Pánovou blízkosťou prijímali Eucharistiu len párkrát do roka. Niektorí dokonca len raz v roku – na Veľkú noc. Práve z tohto obdobia poznáme aj prax takzvaného duchovného svätého prijímania počas verejných adorácií.

Na mnohých miestach vznikali bratstvá Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi a aj dnes sú známe a rozšírené takzvané celodenné eucharistické adorácie, ktoré sa do istej miery tiež považovali za spôsob prijatia Božieho tela prostredníctvom nábožnej túžby, teda takzvaného duchovného svätého prijímania.

NAJVZÁCNEJŠÍ HOSŤ

Podľa učenia Tridentského koncilu rozlišujeme tri druhy prijatia Eucharistie: výlučne sviatostným spôsobom, výlučne duchovným spôsobom, kombináciou sviatostného a duchovného prijatia (Dekrét o Najsvätejšej sviatosti, 8).

Výlučne sviatostný spôsob prijatia Eucharistie sa považoval za nehodný, pretože človek prijíma len „viditeľný znak“ sviatosti, bez uvedomenia si toho, čo v skutočnosti znamená. Výlučne duchovný spôsob tak predstavuje prijatie Krista priamo do srdca, ale „bez viditeľného znaku“ Eucharistie.

Pápež Pius XII. v encyklike Mediator Dei hovorí, že „ak veriaci nemôže prijať Eucharistiu sviatostne, je potrebné ju prijímať aspoň duchovne tak, že sa s Kristom vnútorne spojí vzbudením živej viery, pokorne a v dôvere vôli Božského Vykupiteľa a vrúcnou túžbou lásky“.

Duchovne prijať Eucharistiu teda môže každý človek, ktorý chápe, že prijíma Ježiša Krista ako najvzácnejšieho hosťa duše.

NÁBOŽNÁ TÚŽBA

Ak má niekto prekážku, ktorá mu bráni pristúpiť k svätému prijímaniu (je ňou najmä ťažký hriech), má si vzbudiť v srdci nábožnú túžbu spojiť sa s Kristom s tým úmyslom, že keď prekážka pominie, prijme ho pod sviatostnými znakmi vo svätom prijímaní spolu s ostatnými katolíkmi. Toto je tiež jedna z foriem duchovného svätého prijímania.

Z uvedeného vyplýva, že sviatostné prijímanie má prednosť pred duchovným prijímaním. Svätý Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia píše, že je vhodné v duši neustále pestovať a roznecovať túžbu po eucharistickej sviatosti. Samotná prax duchovného prijímania sa šírila v Cirkvi od najstarších čias a odporúčajú ju mnohí svätí a učitelia duchovného života aj dnes.