Ježiš nezavrhuje lásku k rodičom

Používať antitézy pri vykladaní Písem alebo zveličovať bolo v židovstve celkom normálne. Na vyjasnenie argumentácií sa dávali do protikladu rôzne skutočnosti s ich opačným významom. Boli to akési rečnícke figúry, ktorými chcel vykladač Písem udržiavať svojich poslucháčov v pozornej duchaprítomnosti. Teda zodpovedajú v prvom rade štýlu vysvetľovania a nie obsahu.

Preto - najmä pri morálne náročných biblických textoch - si musíme dať pozor pred ich doslovným výkladom. Aj v Ježišových ústach antitézy zvyčajne znamenajú výzvu na prehĺbené pochopenie témy alebo poukazujú na jej naplnenie v jeho učení.

O nenávisti v protiklade s láskou sa hovorí iba v Lukášovom evanjeliu (porov. Lk 14, 26). Evanjelista Matúš, ktorý čerpal z rovnakého prameňa, použil jemnejšie vyjadrenie: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37).

Radikálnejší sv. Lukáš, ktorý rád a pritom nenápadne napĺňa ducha Starého zákona, chcel zrejme podčiarknuť aj to, že láska k rodičom má byť podriadená prednostnej láske k Bohu v zmysle prvého Božieho prikázania: „Ja som Pán, tvoj Boh“ (Ex 20, 2). Zákonníci totiž zvykli z Desatora najviac zdôrazňovať príkaz o zachovávaní soboty a príkaz o úcte k rodičom.

V evanjeliu môžeme sledovať, že v prípade zachovávania soboty naozaj preháňali. Ježiš však prináša do ľudských interpretačných vybočení rovnováhu a svojimi výrokmi dáva na správnu mieru nielen príkaz o sviatočnom dni, ale aj príkaz úcty a lásky k rodičom. 

Otázka, na ktorú naráža naša čitateľka, má však osobitnú gramatickú rozdielnosť medzi dnešným vyjadrovaním a tým v starovekej Palestíne. Hebrejčina totiž nepozná stupňovanie prídavných mien. Preto v kontexte Ježišových čias sa i významový akcent mohol vyjadriť protikladom.

Tak sa dostávame ku skutočnosti, že Ježiš chcel svojim poslucháčom povedať vlastne iba to, že kto miluje svojich rodičov viac ako jeho, nemôže byť jeho učeníkom. Dnešnou rečou povedané, že kto ich nedá na druhé miesto po Bohu. Nejde mu teda o odmietnutie ľudských vzťahov, ale o ich relativizovanie. Ani o popretie náklonnosti, ale o jej podriadenie, pri ktorom sú dôležité postoje a spôsob konania, nie city. 

Ide zrejme aj o to, že v priebehu dospievania sa naše vzťahy k rodičom menia. Na začiatku života sme od nich závislí, ale v dospelosti sa vyvíja vzťah rovnosti, dokonca neskôr ako prejav opravdivej ľudskej zrelosti nastupuje materstvo a otcovstvo voči vlastným rodičom. A teda starý vzťah závislosti umiera a rodí sa nový.

Stále rodičov milujeme, ale ak od nás požadujú niečo, čo nezodpovedá našim hodnotám, musíme byť schopní povedať im: „Mám ťa rád, ale v tomto nemôžem s tebou súhlasiť.“

Fakt, že Ježiš určite podporuje úctu a lásku k rodičom nielen svojím príkladom, ale aj učením, vidno z toho, že napomína zákonníkov, ktorí dávajú ako obetný dar Bohu aj to, čo ich rodičia potrebujú na dôstojné dožitie: „Vy však hovoríte: ,Keď človek povie otcovi alebo matke: Korban, čo znamená, že všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar,' už mu nedovolíte nič urobiť pre otca alebo pre matku“ (Mk 7, 11 - 12).

Môžeme si byť istí, že Ježiš od nás nežiada, aby sme prestali milovať rodičov a starať sa o nich. Citovaný výrok nás, naopak, naliehavo vyzýva, aby sme odmietli uväznenie do konformity, ktoré nám bráni pristúpiť na hodnoty evanjelia.