Modlitba za nepriateľov má cenu

Svätý evanjelista Ján píše: „Ak niekto povie: ,Milujem Boha,´ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata“ (1 Jn 4, 20 - 21). Láska a milosrdenstvo sa neodlučiteľne spájajú s pokáním, kajúcnosťou, ktoré vytvárajú v ľudskej duši predpoklad účinnosti ozajstnej lásky v Duchu Svätom.

Táto láska nevyníma nikoho, nerobí rozdiely medzi nám „milšími“ či „menej milými“, dokonca celkom „nemilými“ ľuďmi. Duchovná láska v Duchu Svätom je vrcholom kresťanského života a v žiadnom prípade nemôže byť chápaná ako prežitok. Začiatkom vývinu duchovnej lásky, ku ktorej je každý z nás neodvolateľne pozvaný, je práve dôsledné napĺňanie evanjeliových prikázaní.

Keď sa ideme modliť, vedení evanjeliom odhoďme akúkoľvek nenávisť, hnev, trpkosť, uchovávanie pocitu krivdy, posudzovanie. „Prúd milosrdenstva nemôže preniknúť do nášho srdca, kým neodpustíme tým, čo nás urazili. Láska, podobne ako Kristovo telo, je nedeliteľná: nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata či sestru, ktorých vidíme. Ak odmietame odpustiť našim bratom a sestrám, naše srdce sa uzatvára a jeho tvrdosť ho robí nepriepustným pre Otcovu milosrdnú lásku“ (porov. KKC 2840).

Pán Ježiš sám hovorí: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 44 – 45), a ďalej: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať?“ (Mt 5, 46). Svätá Cirkev v intenciách evanjeliového učenia ukladá povinnosť milosrdnej lásky i voči nepriateľom. „Kristovo učenie ide až tak ďaleko, že vyžaduje odpustenie urážok. Rozširuje prikázanie lásky aj na všetkých nepriateľov.

Oslobodenie v duchu evanjelia je nezlučiteľné s nenávisťou k nepriateľovi ako ľudskej osobe“ (KKC 1933). V živote nás posúvajú vpred jedine náročné veci, ktoré dokážeme s pomocou Božej milosti prekonať. Kresťan sa nesmie v žiadnej fáze života uspokojiť so svojím duchovným stavom, pretože vždy je čo zdokonaľovať, kajúcne ľutovať a naprávať.

Tak je to aj v neustálom vzrastaní v duchovnej láske voči všetkým ľuďom, najmä voči tým, ktorých považujeme za nepriateľov. Svätý apoštol Peter vyzýva kresťanov, aby sa neodplácali zlým za zlé a zlorečením za zlorečenie, ale naopak, aby žehnali, lebo sú povolaní, aby boli dedičmi požehnania (porov. 1 Pt 3, 8 - 9). 

Každá vynaložená námaha, ktorú vykonávame v zápase o modlitbu za nepriateľov, nás robí čnostnejšími, pokornejšími, slobodnejšími od krívd a nepokoja srdca. Nestačí len bez účasti prečítať si vo Svätom písme slová o pravej láske k blížnym, k nepriateľom a v úžase nad nimi chvíľkovo zajasať. To je príliš málo.

Sme pozvaní naplniť tieto slová v našich konkrétnych situáciách a s pomocou Božej milosti prekonávať našu ľudskú slabosť, ktorá sa búri voči nespravodlivosti. Ľudská prirodzenosť sa bráni voči nespravodlivosti, ktorú nám spôsobujú iní. Čnosť sa však zdokonaľuje cez rôzne utrpenia a ťažkosti, ktoré prichádzajú do života.

Kresťan by takéto udalosti mal vnímať ako príležitosť na duchovný rast a očistenie svojho srdca od vášní. S Kristom na kríži odmietajme logiku pozemskej spravodlivosti a nasledujme vlastnú krížovú cestu podľa príkladu Spasiteľa. Situácia krivdy, keď sa k nám niekto správa nepriateľsky, je testom pokory. Pokorný človek sa neznepokojuje, keď sa mu krivdí, nepokúša sa prenasledovať človeka, ktorý ho hanobí.

Bolo by naivné myslieť si a očakávať, že takýto postoj neprináša žiadnu bolesť, že je to jednoduché. Práve naopak! Cestou kresťana je však cesta kríža, na ktorej denne pribíjame starého človeka v sebe, aby nás nič neodvádzalo od jednoty s Kristom (porov. Sv. Izák Sýrsky, Homília 6. 10).