Neuzatvárajme sa do náboženského sebaklamu

Svätý Ján Pavol II. v apoštolskom liste Mane nobiscum Domine (2004) poukázal na dôležitú skutočnosť, že Eucharistia vyvoláva v účastníkovi slávenia životné predsavzatia a podnecuje isté postoje. Tie nazýva eucharistickými postojmi. Sú zároveň misijným plánom, pretože majú potenciál sprostredkovať a prehĺbiť dar viery, čiže aj viery detí.

Prvým postojom je vďakyvzdanie, ktorým sa v sekularizovanej kultúre, poznačenej zabúdaním na Boha a podporujúcej márnu sebestačnosť človeka, vydáva svedectvo, že stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. Je potrebné včleniť eucharistický projekt vďakyvzdania do každodenného života. Bol syn svedkom vášho osobného vďakyvzdania za všetko, čo vlastníte a čím ste?

Napríklad pri stole, po namáhavej práci či peknom filme alebo športovom zážitku? Druhý eucharistický postoj je solidarita. Prežívate osobne nedeľnú Eucharistiu ako veľkú školu pokoja, v ktorej sa formujete, aby ste sa stali tvorcami dialógu a spoločenstva? Máte čas na rodinu, na rozhovory pri práci, vo voľnom čase, pri cestovaní, v radostiach i ťažkostiach? Aká je vaša empatia a schopnosť budovať vzťahy podľa vzoru Svätej rodiny? Videl vás niekedy syn v pozícii uzmierovateľa a šíriteľa pokoja?  

Ďalší eucharistický postoj je služba ľuďom. Ochota prijať postoj Ježiša, ktorý umýva nohy človeku, je „mierkou autentickosti našej účasti na Eucharistii slávenej v spoločenstve“ (MND 28). Dokážete sa pod milostivým vplyvom slávenia Eucharistie v bratskom úsilí vyjsť v ústrety biedam našich čias? Je empatia, prosociálnosť a angažovanosť súčasťou kresťanského štýlu vášho života?

Praktizovaním eucharistických postojov získate jedinečný argument pred kritickým pohľadom syna. Budete môcť povedať: „Syn môj, sú mnohí, ktorí sa nesprávajú tak, ako by sa mali. Ale je to najmä preto, lebo nepoznajú do hĺbky Boha ako prameň všetkého dobra. Preto potrebujú nás, ľudí solidarity a služby, aby sme im ho ukázali. Snažím sa o to, preto potrebujem svätú omšu, sväté prijímanie i eucharistickú adoráciu, aby som mala vnútornú silu i víziu. Ak mi veríš, môžeš sa pridať!“ 

Argument teologického charakteru

Je zjavné, že syn preberá postoj vlastný idealistickej filozofii, podľa ktorej je každý človek autonómny duch, budujúci sám seba prostredníctvom vlastných rozhodnutí.  Fakticky tvrdí, že človek pre svoju spásu nepotrebuje ani Cirkev či dejiny spásy, ani vtelenie či utrpenie Boha, pretože Boh nepotrebuje medzičlánky, aby mohol vstúpiť do duše jednotlivca.

Tvrdenie má však veľké slabiny. Totiž „kresťanská viera jednotlivca nevyrastá z neho samého, ale len cez sprostredkovanie celkom ľudstva a dejín. Človek môže jestvovať iba tak, že od niekoho iného pochádza, je úplne postavený na vzťahu a k sebe samému prichádza nie prostredníctvom seba, ale cez iného“ (Joseph Ratzinger). Ak sa syn rozhodol opustiť Eucharistiu, z ktorej sa Cirkev rodí (Ecclesia de Eucharistia vivit) a v ktorej sa neustále omladzuje, odmieta životodarné spoločenstvo viery a uzatvára sa do náboženského sebaklamu. Každá forma viery, prípadne autonómne vytvorenej bohoslužby (napríklad často spomínaná modlitba v lese alebo vyhľadávané worshipové zhromaždenia), vedie nakoniec k izolácii, frustrácii a bohapustej samote.

Človekom vytvorená viera (na úrovni náuky i praxe) nie je spásonosná, nerieši problém hriechu a smrti, a preto nemôže prinášať pravý pokoj, radosť, či pneumatické uchvátenie vlastné sviatočnému dňu (Joseph Ratzinger).  

Vzťah lásky

Je možné si pomôcť aj obrazom vzťahu muža a ženy. Podľa anglického dramatika a básnika Georgea Chapmana partnerský vzťah funguje len vtedy, keď sa partneri naučia hovoriť jazykom lásky toho druhého. Analogicky sa môže princíp preniesť aj na vzťah človeka a Boha. Aby vznikol skutočný vzťah viery, nádeje a lásky, potrebujeme hovoriť jazykom nie ľudskej viery, našich malých nádejí a nedokonalej lásky.

Boh nám zjavil, ako vyzerá pravá láska, a teda akému jazyku lásky rozumie. Zjavil nám to na kríži a táto obeta sa sprítomňuje vo svätej omši. Ak túžime po skutočnom a nielen fiktívnom vzťahu s Bohom, musíme sa učiť jeho láske a to nepôjde bez nedeľnej Eucharistie v spoločenstve Cirkvi. Len tam prijímame slová skutočného Božieho uistenia, sústredenej Božej pozornosti, pravé dary prichádzajúce z neba, reálne spásne skutky a nakoniec fyzické zjednotenie s Kristovým telom, dušou i božstvom. Dá sa povedať, že pri nedeľnej Eucharistii sa človek stáva naplno človekom, lebo je v najintímnejšom zjednotení so svojím Bohom.