Niektoré veci sa hovoria veľmi ťažko

Každý človek je jedinečný a aktuálna neochota komunikovať môže mať preto rôzne príčiny. A nemusí ísť hneď o  „hrozbu“. Napriek tomu, že normou postmodernej spoločnosti je šťastný a zhovorčivý jednotlivec, utrpenie a kríž volajú práve po tichej reflexii v ústraní.

V  prípade, že človek prechádza náročným obdobím (napríklad po veľkej strate), je nevyhnutné rešpektovať jeho potreby, ako aj rozhodnutie nateraz o svojom prežívaní nekomunikovať. Niekedy však uzavretosť trvá pridlho a zmena je príliš nápadná. Tu by sme mali spozornieť.

Správanie je dôležité porovnať s minulou skúsenosťou s daným človekom. Je to prirodzený introvert, alebo sa začal uzatvárať odrazu?

Prežíva náročné obdobie? Dlhodobo sa vyhýba stretnutiam či komunikácii? Zmeny môžu byť príznakom depresie či iného duševného ochorenia. V tom prípade je namieste do bolestného ticha vstúpiť a ponúknuť pomoc.

POZORNOSŤ

V uponáhľanom svete strácame vnímavosť na potreby druhých. Trpiaci často nemá silu požiadať o pomoc a bolesť ticho čaká na to, aby bola povšimnutá. Kiežby každý mal na blízku niekoho, komu môže s dôverou zveriť svoju bolesť.

Preto skúsme byť ľuďmi s otvorenými ušami a srdcom. Žalmista hovorí: „pretože som mlčal, chradli mi kosti a celý deň som nariekal“ (Ž 32).

Vyrozprávanie trápenia má terapeutický efekt. Hnisajúca rana, ktorú skrývame, sa len zriedka spontánne uzdraví. Ubolený človek niekedy nemá silu prehovoriť sám, preto potrebuje povzbudenie a správnu otázku.

PRIMERANOSŤ A PRIJATIE

Ako povzbudiť trpiaceho priateľa ku komunikácii? Výzvy tipu: „čo ti je“, „netráp sa“ či „povedz konečne, čo sa deje“ sú príliš násilné. Ublížiť môžu nevyžiadané rady, ale aj prílišná spiritualizácia – apelovanie na vieru, dôveru v Boha či výzvy modliť sa konkrétnu modlitbu.

Naopak jemné konštatovanie: „zdá sa mi, že si už dlhšie smutný, nechcel by si sa porozprávať?“ alebo uistenie „som tu pre teba, keby si niečo potreboval“ či „mám o teba starosť“ posilňuje vedomie, že o ťažkostiach možno prehovoriť.

Dôležité je prijať, že náš blízky skutočne trpí, aj keď nevidíme objektívne príčiny. Človek s depresiou potrebuje byť zbavený viny a hanby za svoj stav. Len tak dokáže nanovo objaviť svoju hodnotu, i napriek psychickým ťažkostiam a súvisiacim problémom v duchovnom živote.

POMOC ODBORNÍKA

Je zrejmé, že dospelého človeka nemôžeme prinútiť, aby navštívil odborníka. Je však vhodné, aby táto možnosť bola zo strany ľudí, ktorým dôveruje, ponúknutá. Dávame mu tak najavo, že v našich očiach nestratí hodnotu ani vtedy, keď vyhľadá pomoc psychológa a psychiatra.

Rovnako môžeme ponúknuť pomoc s hľadaním alebo navrhnúť, že ho pri prvej návšteve budeme sprevádzať. O potrebách ľudí s bolesťou duše výstižne píše mladá Američanka, trpiaca depresiami: „Veľmi som túžila po väčšej podpore zo strany ostatných veriacich. Prosím, nerobte to ako Jóbovi priatelia, ale tak, ako by to robil Kristus. Úplne stačí, ak budete kráčať vedľa mňa. Nemusíte ma poučovať ani diagnostikovať. Ak sa vám zdá, že sa uzatváram do seba, spýtajte sa ma, niektoré veci sa hovoria veľmi ťažko. Keď začnem plakať, prosím, len ma držte za ruku.“