Ten Otec, ktorý sídli na nebesiach

Ježišov výrok z Matúšovho evanjelia o titule „Otec“ lepšie pochopíme, ak sa pozrieme aj na jeho bezprostredný kontext. Zasadený je do veľkej polemiky proti farizejom a zákonníkom (Mt 23), ktorú Ježiš podľa evanjelia vyriekol počas svojho posledného týždňa verejného účinkovania v Jeruzaleme.

Treba si všimnúť, že aj predchádzajúce kapitoly po slávnom vstupe do mesta zapĺňali jeho dišputy na náboženské témy s  rôznymi predstaviteľmi náboženskej elity vtedajšieho židovstva.

Dotknutím sa otázky titulovania predstavených (Mt 23, 7 – 10) Ježiš narážal na často kritizované prehnané náboženské sebavedomie farizejov, ktorí niekedy vystupovali až s bohorovnou autoritou.

TITUL OTEC

Ak sa však bližšie pozrieme na konkrétny titul „Otec“, tak väčšina odborníkov vykladá toto miesto spôsobom, že sa tým nemyslí biologické otcovstvo. Aramejským výrazom „Abba“ sa totiž oslovovali aj starší mužskí členovia komunity, ktorí v nej požívali vážnosť.

Podporujú to ďalej aj okolité verše, kde Ježiš operuje aj s titulmi „Rabbi“ a „Učiteľ“. Na pamäti treba mať tiež, že Matúšovo evanjelium bolo pravdepodobne primárne určené židokresťanskému prostrediu.

To sa v čase ustálenia finálnej verzie textu nachádzalo v bolestnej fáze odlúčenia od židovských bratov a  sestier, ktorí Krista neprijali. Snahe vymaniť sa zo zabehaných štruktúr určite prispela aj skúsenosť prenasledovania zo strany židovskej vrchnosti.

Netreba sa preto čudovať, že autor evanjelia predstavuje akýsi beztriedny model fungovania komunity, kde sú si všetci navzájom bratmi a  sluhami. Ako to však chápať dnes?

Cirkev predsa funguje v  prepracovanej štruktúre hierarchického systému, v ktorom sa jej predstavení členovia ochotne nechávajú oslovovať ako „otče“. Dokonca je to nezameniteľný titul jej vrcholového predstaviteľa, keďže slovo pápež je tiež odvodené od oslovenia „otecko“.

Na prvý pohľad tu máme len dve možnosti. Buď dnes odporujeme a nechápeme túto časť evanjelia, alebo je tento text už historicky prekonaný a netreba si ho všímať. Ako to však často býva, pravda je niekde uprostred.

NÁBOŽENSKÁ AUTORITA

Aby som však odpovedal na zadanú otázku. Text sa pri oslovení „Otec“ primárne nezameriava na prirodzené otcovstvo, ale na spoločenskú a náboženskú autoritu.

Odzrkadľuje stav istej časti ranej kresťanskej komunity, ktorá bola konfrontovaná s vtedajším judaizmom, ktorý sa po páde chrámu vyvinul hlavne spomedzi farizejov a zákonníkov.

Stav Cirkvi sa vyvíjal po stáročia, ktoré ukázali potrebu organizácie a hierarchického zriadenia, ktoré sa však nemá vnímať na spôsob despotizmu a monarchie. Skôr služby a pravého otcovstva (rodičovstva). Ježiš tvrdí, že jediný, kto si zaslúži titul „Otec“, je ten, kto sídli na nebesiach.

Čiže Boh. V tomto zmysle niet iného pravého otcovstva, ktoré by nebolo odvodené od toho Božieho. Každý riadny biologický otec sa pre svoje dieťa stáva zároveň aj náboženskou autoritou a prvým obrazom Boha pre dieťa.

Má účasť na Božej stvoriteľskej činnosti (KKC 2367), a tak má chápať aj svoj stav ako poslanie. Podobne je to s klerikmi, ktorých oslovujeme ako „duchovných otcov“. Aj oni by si pri každom oslovení mali uvedomiť, koho zastupujú a čo cez toto oslovenie ich veriaci od nich očakávajú.