Vstúpili do nebeskej slávy večného života

Záver Evanjelia podľa Lukáša nám približuje udalosť, keď zmŕtvychvstalý Pán Ježiš vyviedol učeníkov k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema (porov. Lk 24, 50 - 52). 

Na to nadväzuje začiatok Skutkov apoštolov, kde sa píše, že pred očami zhromaždených učeníkov sa Ježiš vzniesol a oblak im ho vzal spred očí (porov. Sk 1, 9).

A evanjelista sv. Marek opisuje túto udalosť nasledujúcimi slovami: „Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha“ (Mk 16, 19). 

„Posledné Ježišovo zjavenie sa končí nezvratným vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, naznačenej oblakom a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha“ (KKC 659).

Nanebovstúpenie Pána sa vzťahuje na Ježiša Krista a uskutočnilo sa na štyridsiaty deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní. 

„Kristovo nanebovstúpenie znamená definitívny vstup Ježišovej ľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Boha, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ ukrýva pred očami ľudí“ (KKC 665).

Nanebovstúpenie, ktoré nám zahaľuje Kristovu fyzickú prítomnosť, však nie je Ježišov odchod, ale jeho odlišný spôsob prítomnosti. 

Tak napísal aj sv. Augustín: Kristus neodišiel z neba, keď odtiaľ zostúpil k nám, a neodišiel ani od nás, keď zasa vystúpil do neba. 

Nanebovzatie Panny Márie

Po nanebovstúpení svojho Syna Mária pomáhala svojimi modlitbami pri počiatkoch Cirkvi. Napokon bola Nepoškvrnená Panna – uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi nad hriechom a smrťou. 

Udalosť nanebovzatia sa vzťahuje na Pannu Máriu a každoročne ju slávime 15. augusta. V tento deň slávime pamiatku rozlúčenia Matky Božej s týmto smrteľným životom a jej slávneho nanebovzatia. Ide teda o deň smrti Panny Márie a zároveň aj deň jej narodenia k večnému, nesmrteľnému, oslávenému životu.

„Dnešného dňa – všemohúci a večný Bože – vzal si do neba matku svojho Syna, ktorá je prvotinou oslávenej Cirkvi a príčinou pevnej nádeje a potechy Božiemu ľudu na jeho pozemskej ceste. Bolo správne, že si ju uchránil od porušenia v hrobe, lebo z nej podivuhodným spôsobom vzal si telo a narodil sa tvoj Syn, pôvodca života“ (prefácia svätej omše). 

V Katolíckej cirkvi dogmu o Nanebovzatí vyhlásil 1. novembra vo Svätom roku 1950 pápež Pius XII. Obsahom tohto článku viery je, že Panna Mária bola po skončení pozemského života s telom i dušou vzatá do neba pre predvídané zásluhy Ježiša Krista. 

Usnutie Panny Márie

No korene sviatku siahajú k viere prvých storočí Cirkvi. Jeho počiatky vychádzajú z kresťanského Východu, pravdepodobne z Jeruzalema. Na Východe je tento sviatok ešte aj dnes nazývaný Usnutie Panny Márie. 

Na jednej starej mozaike v Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme, ktorá je inšpirovaná orientálnou ikonou Usnutie, sú zobrazení apoštoli, ktorí sa upovedomení anjelmi o pozemskom konci Ježišovej Matky zišli pri jej lôžku. Uprostred je Ježiš, ktorý drží okolo ramien dievčatko: Máriu, ktorá sa stala ‚malou‘ pre Božie kráľovstvo, Pán odprevádza do neba. 

Cisár Flavius Mauricius (582 - 602) nariadil, aby sa tento sviatok slávil po celej ríši. Liturgia tejto slávnosti nám zdôrazňuje, že Panna Mária bola s telom i s dušou skutočne vzatá do neba. Tá, ktorá porodila Božieho Syna, nemala vidieť porušenie a my ju máme nasledovať, aby sme na jej príhovor mohli vojsť do nebeskej slávy.