Postaviť sa zoči-voči hriechom
Pri spovedi mám problém hovoriť o niektorých veciach konkrétne. Je v poriadku, ak ich pred kňazom vyznám všeobecnejšie, no v duchu ich pred Pánom ľutujem tak, ako sú?
JANA, PREŠOV

Kňazská múdrosť by mala s veľkou citlivosťou rozlíšiť, či je pomenovanie hriechu dostačujúce alebo nie. Ilustračná snímka: unsplash.com/Josh Applegate
Hanba nám ľuďom nie je cudzia. V každom človeku existujú takzvané obranné mechanizmy, chce vyzerať ako dobrý, usporiadaný, zrelý, bezproblémový. Máme panickú hrôzu a bojíme sa ukázať, že sme slabí a hriešni, postihnutí problémami a hriechmi.
Pápež František hovorí: „Hanba je pravá kresťanská a zároveň ľudská cnosť... zahanbenie je cnosť pokorného človeka, pokorného muža a ženy. Niekto povie: hanbím sa hovoriť o svojich hriechoch. Naše staré mamy hovorili, že je lepšie raz sa zahanbiť, ako sa navždy stať nehanebníkom. Takže keď sa raz zahanbíš, tvoje hriechy sú odpustené a ideš ďalej.“
Hanba alebo strach je síce poľahčujúcou okolnosťou pri vyznávaní hriechu, ale neospravedlňuje nejasnosť pri jeho pomenovaní.
PRIJATIE ZODPOVEDNOSTI
V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše: „Vyznaním (hriechov) sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil; berie za ne zodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.“


