V modlitbách Cirkev pamätá na všetkých

Čitateľku zaujala prosba za zomrelých z Eucharistickej modlitby, ktorú kňazi prednášajú pri slávení Eucharistie. Preto najprv objasnime význam prosebných príhovorov.

VZDÁVANIE VĎAKY A PROSBY

Najstaršia časť liturgie svätej omše je modlitba, ktorej vzorom je židovské vzdávanie vďaky. Tak to robil aj Ježiš pri Poslednej večeri. Jeho konanie predtým, ako s príkazmi „vezmite“ a „jedzte a pite“ odovzdal apoštolom chlieb a víno, o ktorých povedal, že sú jeho telom a krvou, charakterizujú najmä slová „dobrorečil“ a „vzdával vďaky“. Tento postoj srdca tvoril a dodnes má tvoriť jadro Eucharistie, ako to je zrejmé aj z gréckeho slova eucharistein, ktoré znamená vzdávať vďaky. Veľmi skoro sa však k vďake pridali aj prosby. Napríklad spis Didaché z konca prvého storočia hneď po slovách vzdávania vďaky uvádza aj prosbu: „Pamätaj, Pane, na svoju Cirkev, aby si ju ochraňoval od všetkého zlého a zdokonaľoval vo svojej láske.“

Kresťania si totiž rýchlo uvedomili, že najvhodnejšie miesto na vyjadrenie prosieb za Cirkev, predstaviteľov národa, ale aj za potreby zídeného spoločenstva je svätá omša a najmä modlitba, ktorá tvorí jej jadro. A toto sa týkalo i prosieb za zomrelých.

Nádherný príklad nájdeme v živote svätej Moniky. Jej syn Augustín vo svojich Vyznaniach spomína, ako Monika na smrteľnej posteli začula, že jeho brat by bol radšej, keby matka zomrela doma a nie v cudzine. Povedala mu: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste pamätali na mňa pri Pánovom oltári, nech budete kdekoľvek.“ A kresťania to takto robili a robia dodnes.

PAMÄTAJ NA NÁS

Prosby v Eucharistickej modlitbe sú najčastejšie uvádzané podľa biblickej formulácie zakhor, ktorú prekladáme slovom pamätaj. Neznamená to, že by Boh zabúdal. Týmto výrazom však my ľudia oživujeme Boží prísľub, vyjadrujeme dôveru v to, k čomu sa Pán zaviazal, a pripomíname si všetko, čo vykonal v dejinách spásy. Prosba „pamätaj na nás, Pane“ teda znamená: pozri sa na nás, vezmi nás do náručia, vyhovej našim prosbám, upevni náš vzťah k tebe…

Teraz k jadru otázky. Obe prosby z Druhej eucharistickej modlitby nadväzujú na tú podstatnú: „Pamätaj na našich zomrelých“. Následne ju rozvíjajú, pričom zdanlivo rozdeľujú zosnulých na dve skupiny: tých, čo zomreli v nádeji na vzkriesenie, a tých, ktorí zomreli v Božej milosti. Presnejší preklad textu by mohol znieť: pamätaj na tých, ktorí usnuli (doslova zaspali) v nádeji vzkriesenia, a na zomrelých v tvojom zľutovaní alebo súcite (vo význame s tvojím odpustením).

Tieto dve frázy teda prepájajú postoj zomierajúceho kresťana, ktorý by mal z tohto sveta odísť vo viere vo večný život a v nádeji na vzkriesenie, ale zároveň vedomý si potreby Božieho milosrdenstva a odpustenia.

Ide o rozvinutie prosby, ktoré na prvom mieste zdôrazňuje nádej človeka, na druhom Božiu milosť. Na spásu je potrebné oboje. Len niekto prežíva vieru intenzívnejšie, už na zemi žije v Božej milosti a Boh odmieňa jeho vernosť. Iný zasa vzhľadom na svoju slabosť potrebuje väčší prejav Božieho zľutovania a odpustenia.

A Cirkev v modlitbe pamätá na všetkých; na tých, ktorí umierajú s pohľadom upretým k Bohu, i na tých, ktorých väčšmi ťažia vlastné viny a zlyhania.