Ak chceš dobre žiť, mysli na smrť
Taliansky katolícky intelektuál, novinár, publicista a spisovateľ Vittorio Messori na kresbe akademického maliara Martina Kellenbergera. Ilustrácia: © Martin Kellenberger
Tento výnimočný taliansky novinár v rozhovore pre denník Libero Quotidiano pri príležitosti jubilea priblížil niektoré menej známe udalosti zo svojho života.
Obrátenie
„Vyrástol som v chráme turínskeho laicizmu, v škole Norberta Bobbia a Alessandra Galanteho Garroneho. Náboženstvo ich nezaujímalo, považovali ho za problém bez riešenia. Boli agnostikmi ako ja,“ spomína Vittorio Messori.
Potom v lete 1963, zatiaľ čo konzultoval jednu knihu o histórii pre svoju magisterskú prácu, natrafil v nej na citát z evanjelia. A keďže nikdy Bibliu nečítal, rozhodol sa overiť si tento citát v Biblii, čo dostali jeho rodičia, ktorí sami boli antiklerikálmi.
„Keď som v nej začal listovať, tak som spadol do istého druhu bielej diery, ktorá bola bolestivá i radostná zároveň. A skončil som v inej dimenzii, s novou perspektívou pohľadu na vieru. Pocit pádu po dvoch až troch mesiacoch zmizol. Ale veci, ktorým som sa naučil počas tohto pádu, mi ostali. Nie som vizionár. Ale táto udalosť zmenila môj život,“ tvrdí Vittorio Messori.
Po Umbertovi Ecovi je druhým talianskym spisovateľom, ktorý v zahraničí predal najviac kníh. Jeho knižné tituly od Hypotézy o Ježišovi po Trpel za vlády Poncia Piláta preskúmali témy viery, smrti, vzkriesenia a posmrtného života.
Vittorio Messori nebol ateistom, ktorý je vždy vystavený istému riziku obrátenia, ale agnostikom. Po svojom obrátení sa však nezačal modliť, lebo podľa vlastných slov ani nevedel, ako by to mal robiť.
„Začal som chodiť na svätú omšu. No tajne, lebo som sa hanbil a bál som sa reakcie mojich blízkych. Našiel som si kostol ďaleko od môjho bydliska, aby ma nikto nemohol stretnúť. Žiaľ, v jeden deň ma priateľ môjho otca uvidel v kostole a povedal to mojej mame,“ hovorí Vittorio Messori a dodáva, že to jeho matku veľmi vystrašilo.
„Zavolala nášho rodinného lekára, pretože bola presvedčená, že som sa nervovo zrútil.“ Na začiatku si spisovateľ myslel, že k jeho obráteniu ani nepríde, lebo ako sám hovorí, na kňazov bol veľmi alergický. Najťažšie bolo podľa jeho slov prijatie katolíckej morálky, pretože sa musel vzdať žien.
„A pre mňa, ktorý sa za nimi rád obracal, to bol problém. Akceptovať čistotu až do manželstva sa mi zdalo ťažké.“ Žiaľ, prvé manželstvo Vittoria Messoriho sa rozpadlo. Po svojom obrátení odišiel študovať teológiu do Assisi, kde stretol svoju druhú manželku Rosannu Brichettiovú.
„Zosobášili sme sa, ale až po tridsiatich rokoch života ako brat a sestra, pretože až vtedy Rímska rota označila moje prvé manželstvo za neplatné. Ona mala 57 rokov a ja 55 a tiež bola konvertitka,“ vysvetľuje taliansky spisovateľ, ktorý o tomto vzťahu napísal knihu Jedna viera v dvoch osobách.
Večnosť
Keď sa ho v rozhovore pre denník Libero Quotidiano redaktorka pýta na posmrtný život, na to, či v neho verí alebo ho považuje iba za hypotézu, Messoriho odpoveď je jasná: „Samozrejme, že posmrtný život existuje, ale nie tak, ako si ho predstavuje Dante Alighieri. Božská komédia je úžasné literárne dielo, ale so skutočným posmrtným životom nemá nič spoločné.
Vieme o ňom, že je to miesto bez priestoru a času. Cirkev vždy hovorila o existencii posmrtného života a rozdelila ho na peklo, očistec a raj. Ale nikdy sa nesnažila vysvetliť, ako vyzerajú tieto miesta. Je potrebné nechať tajomstvo tajomstvu.“
Podľa slov Vittoria Messoriho síce nevieme, ako to vyzerá po smrti, no ako kresťania musíme zdôrazniť, že každý bude odmenený podľa toho, čo robil v živote.
„Cirkev označila niekoľko mužov a žien za hodných toho, že ich môžeme nazývať svätými alebo blahoslavenými, a teda si zaslúžili raj. Ale nikdy nehovorila o odsúdených, nikdy sa nevyslovila o nikom, že určite pôjde do pekla.“ V Bohu je spojené milosrdenstvo a spravodlivosť, a preto Vittorio Messori verí, že trocha očistca a trocha utrpenia na odčinenie zlého, ktorého sme sa dopustili, čaká všetkých ľudí.
Myslieť na smrť
Na margo 80. narodenín a neodbytnej otázky týkajúcej sa smrti a strachu z nej Vittorio Messori neodpovedá intelektuálne, ale veľmi jasne a zrozumiteľne: „Nebojím sa smrti, ale bojím sa Božieho súdu.“
Taliansky spisovateľ zdôrazňuje, že je hlboko veriacim človekom, no aj on často zišiel zo správnej cesty. „Nie som svätec, a preto som znepokojený, ako ma bude hodnotiť Boh,“ dodáva.
Niekto by si mohol teraz povedať, že v takom prípade je teda lepšie nemyslieť na Boží súd, na smrť a na to, čo nás čaká po nej. Vittorio Messori s tým však nesúhlasí. „Nemyslieť na to je chyba. Jediný spôsob, ako žiť v pokoji, je vytvoriť priestor myšlienkam na smrť. Toto tabu je potrebné prelomiť a uvedomiť si, že existuje spôsob, ako čeliť smrti bez obáv.“
Tu Vittorio Messori prekvapivo ponúka členstvo v bratstvách dobrej smrti, ktoré by podľa jeho názoru mali byť obnovené. „V stredoveku do nich patrili všetci, aj mladí. Ich poslaním bolo pomáhať chorým a mali heslo: Aby bol život šťastný, je potrebné urobiť miesto smrti. Tak by strach zo smrti zmizol.“
Pandémia postavila ľudí 21. storočia, ktorí veria v silu medicíny a technológií, pred smrť. Viaceré osoby hovoria o pandémii v náboženských termínoch. V histórii počas nebezpečenstiev to tak bolo vždy. Ale Vittorio Messori sa koronavírusu nebojí. Viac má strach, keď vidí rady ľudí, ktorí čakajú na teplé jedlo. „Chudoba sa bude šíriť,“ vysvetľuje.
Môže sa zdať, že zo spisovateľových slov ide tak trocha beznádej, ale on ako katolík vkladá celú svoju nádej iba do Krista. „Nádej znamená zobrať vážne Ježišove prisľúbenia. Ak budeme pozorne počúvať jeho slová, otvorí nám brány raja a budeme šťastní po celú večnosť,“ tvrdí Vittorio Messori.