Ak nie sú šťastné a veselé

Ak by niektoré deti mohli Ježiškovi napísať úprimný list, možno by vyzeral nejako takto:

„Milý Ježiško, veľmi by som si prial, aby tieto Vianoce boli bez hádok, bez vreskotu, bez sĺz. Milý Ježiško, už nikdy nechcem zažiť pod stromčekom strach a bolesť. Milý Ježiško, ty najlepšie vieš, aké strašné je vrátiť sa po prázdninách do školy, keď sa všetci spolužiaci a učitelia pýtajú, aké boli Vianoce; a ja musím zase klamať a predstierať.“ 

Aj v čase, keď už je z dieťaťa tínedžer a z Ježiška Ježiš (a keď mnohí z týchto mladých ho už viac nedokážu nazvať „milý“), možno v kútiku duše ostáva tichá prosba, túžba – aby to tento rok bolo iné.

Možno sa tieto Vianoce nikto neopije. Možno sa tieto Vianoce nikto s nikým nepoháda. Možno tieto Vianoce nebude medzi nami napäté ticho a nevyslovené poznanie, že si vlastne nemáme čo povedať. 

Ale potom opäť prídu Vianoce – a opäť sú len paródiou. 

Ježiš sa v nich opäť nenarodil.

Vianoce v pivnici
Bol deň pred Štedrým dňom a v pivnici sedel osamelý chlapec. Zamknutý. Dobrovoľne. Bol totiž odhodlaný zabiť sa. Všetko už mal pripravené. Brutálny spôsob samovraždy, ktorý si zvolil, mal byť výkričníkom, mementom, spúšťačom zmeny. Mal jeho blízkym konečne otvoriť oči a zatvoriť ústa. 

Mladík nepatril k tým, pre ktorých je pokus o samovraždu volaním o pomoc. Bol odhodlaný vec dotiahnuť do konca. Aj keď už v ruke držal telefón, aby kontaktoval internetovú linku dôvery pre mladých ľudí, spravil to len preto, aby splnil sľub, ktorý dal kamarátke. Posledný sľub v svojom živote. 

Aj na takýto prípad si spomína psychologička Dominika Rajznerová (26), vedúca internetovej poradne IPčko.sk. Bezplatnú online poradňu pre mladých, ktorá funguje denne od siedmej hodiny ráno do polnoci, vyhľadávajú väčšinou mladí od 12 do 30 rokov. Občas sa ozvú aj starší.

Sú z rôznych pomerov a majú rôzne problémy; okrem pomoci potrebujú najmä prijatie, podporu, kamarátsky prístup. To všetko im mladí psychológovia na druhej strane vedia aj chcú ponúknuť. 

Napríklad aj spomínanému chlapcovi. 

„Rozhovor s ním bol veľmi ťažký; nevedeli sme nájsť nič, čo by ho motivovalo žiť. Jediné, čo zafungovalo, bola naša služba K. Mladý človek v rámci nej môže úplne anonymne a bezplatne prísť k nám a stretnúť sa so psychológom; z jedným z nás,“ vraví Dominika.

„Vybral si nášho riaditeľa Mareka a o trištvrtehodinu už spolu sedeli a rozprávali sa. My ostatní sme netrpezlivo čakali, ako to dopadne.“

Nakoniec sa mladý muž rozhodol samovraždu odložiť, dokonca sa im spoločne podarilo vytvoriť plán, vďaka ktorému Vianoce prežil. V súčasnosti je už v starostlivosti iných odborníkov. 

Zbohom, život
Čo vlastne bolo dôvodom toho, že mladý človek sa rozhodol vziať si život práve na Vianoce? 

Mladík bol z rodiny, kde to vôbec nefungovalo. Predošlé Vianoce otec alkoholik zaútočil na mamu, zbil ju – zase. Môžeme sa skúsiť vcítiť do pocitov mladého muža, ktorý sa musí pozerať, ako jeho otec ubližuje mame. Ako ju chce, a predsa nevie chrániť.

Aká bezmocnosť, strach a hnev ním lomcujú. A ako sa cíti zodpovedný i za mladšieho brata, ktorý sa na tieto scény musí dívať tiež. 

Neviete, kedy príde ďalší amok, útok. Aký bude mať priebeh. Ako dopadne. Strach je vaším každodenným hosťom; a aj keď už najväčšie nebezpečenstvo zmizne, vaše telo a psychika ostavajú vystrašené, poznačené. V neustálom strehu. Viac ako prežitá bolesť možno bolí tušenie, že sa môže zopakovať.

Kedy? Ako sa na to pripraviť? Dá sa to vôbec? Ako sa dá vyrovnať s tým, keď silné päste tlčú vašu plačúcu a krehkú mamu? 

Bezmocnosť, strach, hnev – a mladík v ten vianočný večer tiež udrel. Nie otca. Dvere. Zovretá päsť prerazila sklenú výplň. Sklo sa rozprsklo. Z mladíkovej ruky začala tiecť krv. A vtedy, ako naschvál, konečne prišla privolaná polícia. Keď vošli, vysvetlili si vec po svojom – zbitá žena, rozmlátené dvere, mladík od krvi.

Obvinili ho, že on je ten agresor. 

Dá sa čudovať, že takéto Vianoce už nikdy nechcel zažiť? Dá sa čudovať, že v nič pekné už neveril? Dá sa čudovať, že sa chcel s takýmto životom rozlúčiť – a keď nevidel inú možnosť, tak aj definitívne? 

Osamelosť, depresia, strach 
Nie všetky prípady, ktoré v IPčku v čase Vianoc riešia, sú podobne dramatické. Faktom však je, že v tomto období sa im ozýva o desať percent ľudí viac než bežne. 

„Vianoce sú obdobím, keď ľudia dávajú svojmu životu, vzťahom a hodnotám ešte väčší význam ako zvyčajne. Považujú sa za výnimočnú časť roka, od ktorej oni aj spoločnosť veľa očakávajú,“ konštatuje Dominika Rajznerová.

„Vianoce by mali byť podľa týchto očakávaní idylickým obdobím, keď sú s rodinou, všetci spolu vychádzajú, tešia sa.“ O to viac podľa nej ľudí mrzí kontrast medzi týmito očakávaniami a realitou.

„Ťažkosti, s ktorými ľudia žijú počas roka, sa im cez Vianoce zdajú ešte väčšie – lebo aj ich potreba, aby veci fungovali, je ešte väčšia. O to viac sú smutní, sklamaní, frustrovaní.“

U mnohých ľudí vtedy podľa nej dochádza k pocitom osamelosti, depresie, strachu. „U mladých ľudí to väčšinou nie je osamelosť v zmysle, že nikoho nemám.

Skôr stav kedy sa necítia úplne prijatí svojim okolím,“ konštatuje psychologička. Podľa nej mnoho mladých ľudí ani s kamarátmi nehovorí o tom, čo ich trápi.

„Majú pocit, že aj v partii by mali podávať výkon, mali by byť úspešní, nemalo by ich nič trápiť alebo ak už ťažkosti majú, mali by ich bez problémov zvládať. A keď ich nezvládajú, alebo majú pocit, že v očiach druhých ich nezvládajú, prichádza pocit zlyhania.“

Hĺbka, nie pozlátka 
V čase Vianoc podľa nej mladí ľudia z nie celkom idylických pomerov zažívajú vyššiu mieru stresu už len preto, že rodina bude spolu.

„V rodinách, kde to nefunguje, sa v bežné dni snažia jeden druhému vyhýbať, idú aj do iného prostredia. V období Vianoc je to inak. Keď si vezmeme už len prípravu štedrovečernej hostiny - koľko spolupráce to vyžaduje.“  

Dominika Rajznerová, ktorá v svojej praxi (v IPčku sa angažovala i popri vysokoškolskom štúdiu) absolvovala už tisícky prevažne online rozhovorov s mladými ľuďmi, tvrdí, že nie sú takí, ako si ich staršie ročníky neraz zvyknú generalizovať.

„Často sa o mladých ľuďoch hovorí ako o povrchnej generácii; že im záleží len na tom, aby mali nový smartfón, materialistické veci. Podľa našej skúsenosti je to inak. Oni tie veci majú, ale vnímajú ich naozaj ako veci; ako niečo, vďaka čomu fungujú. Ale to, na čom im naozaj záleží, sú skutočne kvalitné a hlboké vzťahy.“ 

Práve tie však doma často nevidia, nenachádzajú. „Mladí ľudia sa potrebujú otvorene, so záujmom, do hĺbky porozprávať s rodičmi. Potrebujú rozhovor bez toho, aby ich niekto hodnotil, aby od nich niečo očakával. Aby si ich vypočul, skutočne sa o nich zaujímal, aby ich problémy nebagatelizoval.“

Možno aj preto mnohí mladí vnímajú Vianoce ako čas pretvárky – naoko sa všetci v dome usmievajú a snažia sa byť k sebe milí, de facto je to však len slávnostná hra na pár dní v roku.

„Najlepšou prevenciou je tráviť čas s blízkymi ľuďmi aj v inej časti roka, budovať si dobré vzťahy priebežne - a snažiť sa k tomu aj sám prispieť,“ tvrdí Dominika Rajznerová.

„Urobiť si s rodinnými príslušníkmi program, zaujímať sa o nich, upevňovať naše vzťahy; tak sa najlepšie pripravíme na čas, keď budeme spolu viac počas sviatkov.“ 

Istota je vo zvykoch
Keď cítime, že sviatky by mohli škrípať, podľa Dominiky Rajznerovej je dobré mať už vopred naplánované „istoty“, o ktoré sa môžeme oprieť. Tými sú podľa nej v čase Vianoc napríklad zvyky a tradície.

„Napriek tomu, že tínedžeri nad nimi často frflú, o to viac ich potrebujú, lebo v tomto veku sa hľadajú a sú si mnohým neistí - a zvyky sú niečo, čo dodáva istotu.“ Odporúča tiež, „aby sme si tieto sviatky naplánovali. Kam a kedy pôjdeme na návštevu, čo budeme robiť a podobne“. 

Stále však platí, že ani najlepšie plány nedokážu vyvážiť dobré vzťahy; môžu im len dať štruktúru. 

Čo ak patríte k tým šťastným, ktorí traumu z Vianoc nemajú, poznáte však niekoho, kto sa na sviatky neteší?

„Je perfektné, keď o niekom vieme, že ho nečakajú pekné Vianoce – znamená to totiž, že s ním máme vybudovaný dôverný vzťah, keď nám o tom povie,“ konštatuje psychologička optimisticky.

„Znamená to tiež, že ten človek má v nás niekoho, s kým sa môže rozprávať. Myslím, že nádej mu môžeme dať prostredníctvom nášho záujmu. Rozprávať sa s ním, ako si pekné Vianoce predstavuje on. Čo by v nich potreboval dostať. Čo by očakával od svojich blízkych.“

Dominika Rajznerová tiež dodáva, že ak naplnenie svojich očakávaní od prežitia Vianoc nenájde v rodine, môžeme s ním my, ako blízky človek, hľadať priestor, kde to môže nájsť.

„Medzi priateľmi, v komunite, v službe a pomoci iným? Nech je to čokoľvek, dôležité je, aby to človeku, ktorý neočakáva pekný zážitok Vianoc v rodine, prinieslo do života trochu svetla, spolupatričnosti, dobrého pocitu a nádeje.“ 

Poznámka: IPčko funguje na báze anonymity a dôvernosti; zverejnený príbeh dovolil publikovať pracovníkom poradne jeho aktér.