Biskup, ktorý pomohol emancipácii Slovákov

Ladislav Zábojský sa narodil 31. mája 1793 v Prešove v rodine prešovského mešťanostu a senátora Petra a jeho manželky Margaréty, rodenej Kreppovej. Teológiu študoval v Trnave a v centrálnom seminári v Pešti. Kňazskú vysviacku prijal 7. júna 1816. Ako farár pôsobil vo Veľkej a neskôr v Spišskej Novej Vsi.

Bol tiež dekanom levočského dekanátu a od roku 1849 zastával aj funkciu školského inšpektora. Cisár František Jozef I. ho 2. apríla 1850 vymenoval za spišského biskupa. Pápež Pius IX. túto nomináciu potvrdil dekrétom z 30. septembra 1850.

Menovanie Ladislava Zábojského do úradu spišského biskupa ako stúpenca slovenského národného hnutia treba chápať v kontexte zmeny národnostnej politiky viedenského cisárskeho dvora po potlačení maďarskej revolúcie v rokoch 1848 – 1849.

Národne uvedomelí biskupi

Občasné tvrdenia niektorých historikov, ktorí vykresľujú Ladislava Zábojského ako nadnárodného biskupa, rozhodne neobstoja a neopierajú sa o žiaden solídny historický základ.

Ak by totiž Ladislav Zábojský nestál na jasnej platforme slovenského vlastenectva, cisár by ho nevymenoval spolu s ďalšími dvomi slovenskými biskupmi v rámci ústupkov Viedne voči národným požiadavkám Slovákov. Tí počas revolúcie kvôli podpore národnej a politickej emancipácie Slovákov bojovali na strane cisára.

Takto boli biskupské posty obsadené národne uvedomelými Slovákmi, akými bol Štefan Moyzes v Banskej Bystrici, Štefan Kollarčík v Rožňave a Ladislav Zábojský v Spišskom Podhradí. Ich menovanie sa uskutočnilo práve na základe toho, že sa aj navonok prejavovali ako Slováci.

Ladislav Zábojský prijal biskupskú vysviacku 25. mája 1851 v kapucínskom kostole vo Viedni, do úradu spišského biskupa bol uvedený 22. júla 1851.

V politickom kontexte bol podporovateľom cisárskej politiky a uhorského konzervativizmu. Aktívne presadzoval zrovnoprávnenie všetkých národov v Uhorsku a uznanie ich svojbytnosti prostredníctvom autonómie, avšak bez narušenia spojenia politickej jednoty s Uhorskom a predovšetkým s cisárom vo Viedni.

V tomto duchu možno chápať jeho podporu národnej emancipácie Slovákov, ale všetko v rámci zdravého vlastenectva bez prejavov nacionalizmu, pre ktorý by dochádzalo k útlaku nejakého iného národa žijúceho pod korunou svätého Štefana.

Podporoval vzdelanosť

Vo vedomí, že Spišskú diecézu tvorili predovšetkým slovenskí veriaci, Ladislav Zábojský aktívne pomáhal pri zavádzaní slovenčiny do vyučovania tak na ľudových školách, ako aj v biskupskom lýceu v Levoči či Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule.

Práve v učiteľskom ústave zaviedol vyučovanie slovenčiny už v roku 1852, čo bolo o desať rokov skôr, ako začali učiť slovenčinu na prvom slovenskom gymnáziu založenom evanjelikmi v Revúcej.

Biskup Zábojský bol typickým predstaviteľom rakúskeho osvietenstva, ktoré kládlo veľký dôraz na reformu školstva a na podporu vzdelanosti obyvateľstva. Aby umožnil vzdelanie nadaným študentom zo sociálne slabých pomerov, založil v roku 1852 pri biskupskom gymnáziu v Levoči alumneum pre 70 chudobných žiakov.

Vrcholom jeho reformnej snahy v školstve na území Spišskej diecézy bola kniha Ústavy pre školy Spišskej diecézy z roku 1870, ktorá predstavovala biskupovu snahu o širšiu podporu vzdelávania mládeže, ako aj o pestovanie lásky k materinskej reči.

Zástanca autonómie Slovenska

Svoje národné povedomie Ladislav Zábojský prejavil aj tým, že sa postavil na stranu slovenského národného hnutia v úsilí získať autonómiu v kontexte zrovnoprávnenia všetkých národov v Uhorsku.

V tomto smere preto umožnil kňazovi svojej diecézy Štefanovi Hýrošovi, aby bol signatárom Memoranda slovenského národa z roku 1861.

To vzniklo ako výsledok Národného zhromaždenia Slovákov v Turčianskom Svätom Martine a jeho signatári žiadali viaceré politické ústupky voči Slovákom, zriadenie autonómie Slovenska v takzvanom Hornouhorskom slovenskom okolí a zavedenie slovenčiny do administratívy a školstva.

Spišský biskup zároveň Štefanovi Hýrošovi povolil odísť osobne s delegáciou Slovákov do Pešti a Viedne predložiť memorandové požiadavky.

Spišský biskup podporil tiež svojho banskobystrického spolubrata Štefana Moyzesa v zostavení Slovenského prestolného prosbopisu, v ktorom žiadal vydanie privilégia na ochranu slovenského národa proti maďarizácii.

Pripomínal cyrilo-metodské dedičstvo

Biskup Zábojský patril medzi hlavných predstaviteľov austroslavizmu a prvých predchodcov katolíckeho slavizmu na Slovensku, ktorým sa neskôr pápež Lev XIII. usiloval nábožensky zjednotiť východných Slovanov s pápežom.

A to prostredníctvom šírenia cyrilo-metodského kultu ako potenciálneho mostu medzi východnými, južnými a západnými Slovanmi.

Cyrilo-metodský odkaz v dejinách Slovákov zdôrazňoval aj Ladislav Zábojský a Štefan Moyzes. Obaja ho vnímali ako spoločné dedičstvo slovenských katolíkov a evanjelikov a od jeho pestovania očakávali prekonanie konfesionálneho rozdelenia Slovákov.

Keď biskup Moyzes navrhoval oslavy tisíceho výročia príchodu solúnskych bratov na Veľkú Moravu, ako jediný sa k tejto iniciatíve pridal jeho spolubrat zo Spišskej diecézy. Ladislav Zábojský pri tejto príležitosti vydal 18. júna 1863 dva obežníky.

Prvý list v latinčine adresoval kléru svojej diecézy a obsahoval predovšetkým inštrukcie k sláveniu jubilea. Druhý pastiersky list v slovenčine bol adresovaný veriacim. Išlo o biskupovo osobné národné a náboženské vyznanie.

Okrem chvály veľkého činu sv. Cyrila a Metoda v ňom vyznačil Slovensko ako časť Veľkej Moravy a Slovákov ako jej priamych potomkov.

Cyrilo-metodské oslavy v Spišskej diecéze sa konali 5. – 12. júla 1863. Biskup Zábojský na ne zabezpečil relikviu svätého Cyrila, ktorá sa dodnes nachádza v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule.