Čo Pán Boh riadi, dobre riadi

Hneď od prvej chvíle, keď sme Libušu Trutzovú oslovili na rozhovor, musíme priznať, že sme percipovali jej nefalšovanú skromnosť a človečenskú príťažlivosť. Pri prianí Božieho sprevádzania i do ďalších rokov života vyslovila:

„Ďakujem za prianie Božej ochrannej ruky. Som presvedčená, že je to to najdôležitejšie, čo potrebujeme. Ako beží čas a človek starne, čoraz viac si to uvedomuje.“

Krédo od babičky

A tak nám nič nebránilo, aby sme u tejto vzácnej ženy začali poznávať, ako prežíva Božiu prítomnosť konkrétne vo svojom živote. Rozhodli sme sa ísť chronologicky – od detstva – krok za krokom, a hľadať, čo u nej rezonuje práve z obdobia, keď sa v dieťati formujú základné mravné princípy a vzťah k Bohu.

Libuša Trutzová začína rozprávanie: „Narodila som sa v Malackách, ako prvé dieťa zo štyroch súrodencov. Boli sme trojgeneračná rodina – starí rodičia, rodičia a my deti. Otec zo začiatku pracoval v Slovenskom filme na Kolibe a neskôr po vzniku Slovenskej televízie sa stal jedným z jej prvých kameramanov, takže sme si ho, žiaľ, ako deti veľmi neužili.

Spolu s mamou nás však vychovávali starí rodičia. Prežili sme veľmi pekné detstvo. Mama a starček so starenkou nás zahŕňali nesmiernou láskou, dobrotou a múdrosťou, čo jednoznačne považujem za sprevádzanie Božej prítomnosti v mojom živote.

Keď som zavše protestovala, prečo nemôžem to alebo ono, mať alebo robiť niečo, starenka vždy hovorievala: ,Čo Pán Boh riadi – dobre riadi.‘ Mnohokrát sa mi pravdivosť výroku potvrdila a už dávno je mojím vlastným krédom.

Hlboký vzťah k Bohu vo mne vypestovala moja drahá mama. Bola vždy nielen milujúcou matkou, ale v čase dospievania i najlepšou kamarátkou, ktorej som sa zverovala úplne so všetkým.

Vštepila do mňa morálne hodnoty, na ktorých staviam celý môj život. V rodine, kde bol neustále prítomný Boh, naučila som sa chápať, čo je to láska, dobro a pokora.“

Sen sa naplnil

Školské roky sú u každého človeka rozhodujúcim časom, keď sa dospievajúcemu otvára svet. A nebolo to inak ani u mladej Libuše:

„Na cestu herectva ma nepriamo nasmerovala otcova profesia. Podotýkam, niežeby si to on želal, práve naopak. Začalo sa to už tým, keď som sa mu počas prázdnin vždy vnútila, aby ma zobral so sebou do práce. Filmové ateliéry a natáčanie filmov som tak poznala už od detstva. Učarovalo mi to a herectvo sa stalo mojím veľkým snom.

Po gymnáziu ma však na herectvo neprijali a nastúpila som na Právnickú fakultu UK v Bratislave. Najväčšiu radosť z toho mal otec, ktorý si až príliš dobre uvedomoval, čo profesia herca obnáša, aj to, že vo väčšine prípadov má iba krátke a neisté trvanie. Môjho sna som sa však nevzdala.

Po úspešnom ukončení druhého ročníka na práve som opäť išla na prijímacie pohovory na herectvo na VŠMU. Prijali ma. Pán Boh vypočul moju túžbu venovať sa herectvu. Boli sme silný ročník, v ktorom so mnou študovali Vlado Durdík, Juraj Kukura, Andy Hryc, Zuzana Kocúriková, Sylvia Turbová a ďalší. Naším hlavným ročníkovým pedagógom bol majster Ladislav Chudík.“

Vcítila sa do emócií svojich postáv

Herecká filmografia sympatickej protagonistky mnohých postáv je skutočne bohatá. Okrem toho na doskách, ktoré znamenajú svet, stvárnila tiež množstvo divadelných postáv. Herci niekedy naznačia alebo ukážu aspoň na jednu z nich, ktorá im prirástla ksrdcu, je im blízka a azda sa s niektorými jej vlastnosťami aj stotožnili. Libuša Trutzová vysvetľuje:

„Od prvého ročníka štúdií na VŠMU ma obsadzovali do viacerých filmov a televíznych inscenácií. Už ako mladá študentka herectva som mala šťastie spolupracovať pred kamerami s najlepšími hercami, herečkami i režisérmi vtedajšej doby.

Moje prvé divadelné pôsobisko bolo martinské divadlo. Tu som od začiatku dostala príležitosť stvárniť veľké a krásne herecké roly (Inken – Pred západom slnka, Roxana – Cyrano z Bergeracu, Luiza – Pletky otecka a mamičky, Evička – Inkognito, Helena – Posledná rozlúčka, Eva – Klaun Fredy a ďalšie).

Za martinské divadelné angažmány som Pánu Bohu osobitne vďačná. Žila a pracovala som v umeleckom kolektíve, kde vládli úžasné medziľudské vzťahy, pričom v tom čase tu pôsobili prvotriedni divadelní herci a režiséri. Práve v tomto meste som spoznala svojho manžela Jaroslava, ktorého si, žiaľ, Pán Boh pred niekoľkými mesiacmi povolal na večnosť.

Ďalšími divadelnými pôsobiskami boli bratislavské divadlá Poetická scéna a Nová scéna, ako aj hosťovania na Malej scéne i v Činohre SND. Dovolím si konštatovať, že všetky moje herecké postavy som si zamilovala a s každou stvárňovanou rolou som sa snažila vždy úplne stotožniť.“

Prednes – veľká láska srdca

„Rada by som spomenula môj vzťah k hovorenému a umeleckému prednesu. Popredný herec, ale aj recitátor, profesor Ladislav Chudík vždy veľmi bazíroval na precíznosti práce so slovom, a to nielen po technickej, ale aj významovej stránke.

Učil nás, že treba nájsť a použiť správne slová na vyjadrenie podstaty toho, čo kto koná alebo čo si myslí. Vtedy som pochopila nádheru a silu hovoreného slova a tu niekde sa zrodila aj moja láska k umeleckému prednesu.

Počas druhého ročníka štúdií na VŠMU som si to vyskúšala na Poděbradských dňoch poézie. Išlo o celoštátnu, česko-slovenskú súťaž umeleckých škôl a profesionálnych umelcov. Ako debutantka som odchádzala s malou dušičkou a ako Pán Boh riadi, predstavte si, zvíťazila som v hlavnej kategórii.

Láska k práci so slovom ma už neopustila. Poděbrady som opakovane vyhrala, a to i v kategórii profesionálov. V roku 1989 som dostala najvyššie česko-slovenské ocenenie za umelecký prednes Krištáľovú ružu, tiež aj medailu mesta Poděbrady za rozvoj umeleckého prednesu.“

Pedagogička herectva

Okrem hereckej profesie sa Libuša Trutzová venovala aj pedagogickej činnosti na konzervatóriu v Bratislave. Na tomto poli pôsobila viac ako tri dekády. Jej pedagogická práca pri výchove novej generácie hercov prinášala ovocie.

„Na Bratislavskom štátnom konzervatóriu som pôsobila celých 32 rokov. Na hudobno-dramatický odbor som nastúpila v roku 1986, rok po jeho vzniku. Počas pedagogickej činnosti som sa snažila cielene rozvíjať nielen talentové, ale i intelektuálne dimenzie študentov.

A to najmä prostredníctvom zodpovedného a seriózneho prístupu k štúdiu i k profesii herca, pretože len tak sa dá dosiahnuť skutočná profesionalita. Študentov herectva som sa usilovala naučiť vedieť sa stotožniť s postavou, či už je kladná alebo záporná, pretože inak ju herec dobre nezahrá a divák mu neuverí. Ako sa hovorí: ‚Kto nehorí, ten nezapáli.‘

V práci umeleckého pedagóga okrem pedagogických znalostí a umeleckých skúseností som neraz čerpala aj z poznatkov, získaných štúdiom vysokoškolského odboru teórie kultúry na Katedre estetiky a vied o umení na Filozofickej fakulte UK.

Dnes môžem konštatovať, že pociťujem akúsi tichú satisfakciu za dobre odvedenú prácu alebo – ak chcete – za dobre vykonané dielo, a to vždy, keď narazím na umelecké úspechy a plnohodnotné profesijné uplatnenie mojich študentov či už v slovenských a českých divadlách, televízii či v novodobých médiách.

Byť dobrým pedagógom neznamená mentorovať, ale predovšetkým chápať študentov, nájsť s nimi spoločnú reč a pokúsiť sa vzájomne inšpirovať. Ak sme si mali so študentmi rozumieť, musela som sa naladiť na ich vnímanie sveta a reality tak, ako ju vidia oni svojimi očami.

Odmenou mi bolo, že som z ich talentu dokázala vydolovať naozaj maximum, ale aj to, že mi práca s mladými nedovolila duševne zostarnúť.“

Rozmer Božej starostlivosti

V každom prípade v živote človeka je to neraz tak, že od Boha dostáva dary stretnutí, či už ide o man­žela, priateľa, kolegu. Ako to bolo v živote výbornej herečky i pedagogičky, nám sama objasňuje:

„Takých prejavov Božej starostlivosti v mojom živote vnímam viac. Za všetky spomeniem dva. Najskôr priateľku z detstva Editu Hunčagovú. Vzťah s ňou vnímam ako ozajstný dar od Pána Boha, a to už od doby, keď sme boli malé dievčatá, neskôr gymnazistky, ale aj potom, keď nás dospelosť zaviala na opačné strany.

Žiaľ, Edita, relatívne mladá žena, podľahla zákernej chorobe. Ako veriaci človek žijem s presvedčením, že ozajstné vzťahy sa takto nekončia a vďaka Bohu sa so všetkými blízkymi opäť stretneme. Ešte na dôvažok dodám, že jej syna Petra som držala v perinke. Dnes je rehoľ­ným kňazom v ráde dominikánov.

Symbolickým spôsobom sa práve on stal hmatateľne prítomným namiesto svojej mamy v mojom – našom rodinnom duchovnom živote. Nemôžem nespomenúť hlbokú stopu, ktorú na ceste s naším Pánom vo mne zanechal emeritný dekan a kňaz v Lakšárskej Novej Vsi Ladislav Labo. Jeho homílie a myšlienky ma duchovne sprevá­dzajú dodnes.

Spoznala som ho počas slávnostné­ho podujatia k 200. výročiu narodenia lakšárskeho rodáka, prvého šéfredaktora Katolíckych novín Šimona Klempu v októbri 2011. Je až neuveriteľné, ako Božia prozreteľnosť dokáže v krátkom čase vytvoriť sieť nových a vzácnych vzťahov.

V tú jeseň, keď moja priateľka Júlia Lauková zorganizovala spomínané slávnostné podujatie, zároveň vniesla do môjho života mnoho dobrého. V jednom ‚uzle‘ tejto ‚siete‘ som bližšie spoznala osobnosti nášho národa, akými určite sú trnavský arcibiskup Ján Orosch a poetka, profesorka Eva Fordinálová.“

Slová majú vyjadrovať pravdu a krásu Libuša Trutzová často pracovala so slovom, prednášala poéziu i prózu, nahrala audioknihy či rozprávky. Sama vyzdvihuje silu a nádheru hovoreného slova. Slova, ktoré dokáže povzbudiť, liečiť, nadchnúť, pohladiť. Niekedy sa zdá, že tento dar nevieme doceniť.

Mnohí ho považujú za zbytoč­nosť a vyhovuje im skôr hrubosť prejavu. Spýtali sme sa, prečo je to tak. „Veru, máte pravdu. Slová a ich použitie dnes menej slúžia na vyjadrovanie pravdy či prejavovanie lásky a prajnosti, naopak, stali sa ničivou zbraňou v rukách falošných prorokov, samozvaných tmárov a konšpirátorov.

Alebo slúžia jednoducho iba nato, aby za každú cenu zaujali, ohúrili a šokovali. Každý môže hlásať čokoľ­vek a vyslovené alebo napísané sa celkom legálne vydáva za pravdu. Prináša to doba, v ktorej žijeme. Neustála a opakovaná relativizácia skutočných hodnôt, programové zneužívanie pojmov slobody a rovnosti pôsobia na rozvrat pilierov, na ktorých stojí ľudské spolunažívanie od nepamäti.

Opäť slová sú tou ničivou zbraňou, ktorou sa novodobí manipulátori snažia podkopávať hádam poslednú skutočne pevne stojacu inštitúciu na svete, ktorou je Cirkev. Čo je azda najsmutnejšie, moderné mé­diá robia všetko preto, aby priam kampaňovo rozvracali inštitút rodiny.

Kiežby došlo k obnoveniu hlbokého pocitu zodpovednosti ľudí, ktorí pracujú so slovom a ovplyvňujú mnohých. Kiežby s plnou vážnosťou pristupovali k skutočnosti, že slovami možno potešiť, povzbudiť, zachrániť, ale, žiaľ, aj zraniť, ublížiť a dokonca aj úplne zničiť.“

Hoci sme chceli čo­to vedieť aj o oceneniach Libuše Trutzovej, noblesná dáma divadla a umeleckého prednesu skromne hovorí: „Naozaj necítim potrebu venovať sa výpočtu mojich umeleckých či spoločenských ocenení, ale predsa si dovolím vyzdvihnúť Cenu Literárneho fondu SR, udeľovanú za celoživotné dielo v oblasti dramatickej tvorby, ktorá mi bola udelená v roku 2013.

Vnímam ju ako milú formu akejsi verejnej konfirmácie mojej profesijnej životnej cesty, ktorá mala svoj zmysel. Za všetko, čo ma v živote postretlo, som Pánu Bohu vďačná. Vždy som sa zo všetkých síl snažila držať ním určeného mravného korektívu, či už v práci alebo v súkromí.

A Pán ma mnohokrát odmenil alebo mi, naopak, ukázal, kadiaľ cesta nevedie, veď čo Pán Boh riadi, dobre riadi.“