Dubovského kňazi preukázali odvahu

Uplynulo 10 rokov, čo nás predišiel do večnosti biskup Peter Dubovský. Ako ho charakterizovali jeho súčasníci, postavou útly jezuita žil nenápadný život kňaza, ktorý však s veľkou húževnatosťou budoval katedrálu dočasne umlčanej Cirkvi.

Pod lampou býva najväčšia tma
Nová Lehota, akoby zabudnuté miesto pri Handlovej na hranici Trenčianskeho a Banskobystrického kraja, bola svedkom nevšedných udalostí. V tejto tichej lokalite Slovenska od roku 1983 tajne vysvätil viac ako dve desiatky kňazov malý – veľký biskup Katolíckej cirkvi v podzemí.

Medzi nimi sú naozaj zaujímavé mená. My sme oslovili niekoľkých mušketierov tajnej Cirkvi. Ján Mária Vianney Dohnal OFM (62), bývalý provinciál františkánov, Peter Zahoránsky SJ (68), lekár, a Ladislav Šofranko SJ (78), inžinier železničnej dopravy. Skvelí ľudia, ktorí sú výnimoční v duchovnej oblasti, ale zároveň boli úspešní aj vo svojich civilných povolaniach.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa v malom kostolíku pravidelne popoludní zažínalo svetlo. To sa  do chrámu skromný správca farnosti chodieval modliť. Ľudia si zvykli na túto skutočnosť, a keď „prišiel čas“, nebolo im nič nápadné. Navyše tu bol dom štátneho cirkevného pridelenca, takže všetci „kompetentní“ si mysleli, máme to pod kontrolou.

Cesta k veľkému dňu
Otec Ladislav objasňuje: „Už v duchovnej príprave som si uvedomil mimoriadnosť situácie, keď budem vysvätený za kňaza. Konečne sa ide naplniť moja túžba od detského veku stať sa kňazom.“

Trikrát  pre nedostatok miesta nebol prijatý do diecézneho semninára, hoci prijímacie skúšky urobil na výbornú.  Trvalo mu to síce tridsať rokov, ale velký deň prišiel 26. októbra 1986. „V tej chvíli som si uvedomil vážnosť situácie a ďakoval som Pánovi za jeho osobitnú milosť, ktorou ma v danej situácii obdarúva.“

Sympatický františkán Ján Mária Vianney spomína na vysviacku takto. „Za kňaza som bol vysvätený v nedeľu 5. júna 1988. Tento deň som prežíval vo veľkom vnútornom pokoji.

Spolubrat Peter Rúčka OFM, ktorý ma viezol na miesto svätenia, bol jediným svedkom môjho svätenia a zo strategických dôvodov niekoľkokrát zastavil na rôznych miestach. Jednoducho tento deň som absolvoval v pohybe.“

Že sa stal v roku 1983 kňazom,  Páter Zahoránsky   povedal blízkym až po dvoch rokoch. Formáciu začal prijatím do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v roku 1974.

„Nik to nevedel, dokonca ani rodičia, a podmienkou bolo, že budem bývať mimo rodičovského bytu, aby nepoznali, že sa pripravujem na skúšky. Do Trnavy som chodil za pátrom Krapkom SJ, ktorý bol akoby „rektorom“ tajnej univerzity.

Ak mali byť niektoré skúšky komisionálne, tak si vždy prizval niekoho, komu môže dôverovať. Páter Ďurček SJ nás mal na starosti po duchovnej stránke.“

Utajená, ale nádherná
Takmer všetci tajne vysvätení kňazi spomínajú, že okrem úzkeho kruhu rehoľných spolubratov, o tejto udalosti nevedel takmer nikto. Páter Ladislav hovorí: „Tento deň som prežíval v hlbokej úcte a vďačnosti Pánu Bohu. Moja mama zomrela a nevedela o tom, že som rehoľníkom a pripravujem sa na kňazstvo.“ Otec Vianney bol výnimkou.

Spomína: „Vedeli to aj rodičia i obe rodné sestry. Dokonca aj niekoľko dôverných spolupracovníkov z podniku, kde pracoval.“ Samozrejme, nepoznali miesto, osobu svätiteľa a presný čas.

Mladý jezuita, civilným povolaním lekár, ilustruje vysviacku takto: „Bolo to večer, už bola tma. Bol som za to vďačný Bohu. Nijaké rušenie duchovného prežívania tejto udalosti, množstvo ľudí, výzdoba, všetky pohľady upierajúce sa na svätenca.

Ozaj sme to mohli prežiť naplno. Vnímal som to ako niečo výnimočné, že z toho zeleného ucha sa zrazu stal kňaz.“

Priviezol ho do Veľkej Lehoty
Do utajenej akcie boli zapojené aj ďalšie osoby. Jednou z nich bol Peter Leo Rúčka OFM (63), tajne vysvätený v Erfurte. Správca farnosti v Šulekove si spomína na Antonína Clareta Dombrovského, Alojza Glabasnia a Jána Vianneya Dohnala, františkánov vysvätených biskupom Dubovským. Posledne menovaného osobne priviezol v júnovú nedeľu do Veľkej Lehoty.

V tom čase františkáni bývali v domoch a navonok pôsobili ako rodina. „Vždy nás viedol páter  a rehoľná sestra. Navonok sme však nevystupovali ako rehoľníci. Normalizáciu vnímam ako situáciu okolo nás v tej dobe, ktorú sme žili.

My sme žili úplne normálnym občianskym životom. Ráno o 4.15 hodine sme vstávali, mali sme ranné chvály, svätú omšu a potom sme išli do práce. Ja som pracoval v Polygrafických závodoch.

Po práci sme študovali alebo sa venovali druhým. Vykonávali sme „protištátnu“ činnosť, čiže pastoráciu, evanjelizáciu a pomoc spolubratom.“ A do tejto situácie efektívne zapadla aj táto forma pomoci spolubratovi.

Náš svätiteľ a život po vysviacke
Bývalý provinciál páter Vianney stručne charakterizuje biskupa.  „Vnímal som ho ako človeka, ktorý vie čo robí a tiež vie, prečo to robí. A preto bol vnútorne veľmi vyrovnaný a pokojný.“

Zo spomienok pátra Ladislava vyplýva, že biskup svätiteľ bol človekom, ktorý si pokojne a trpezlivo vypočul každého. „Vždy ochotný ihneď pomôcť každému. Vedel milo a s láskou predkladať aj vážne požiadavky vyžadujúce námahu. Obdivoval som ho, ako pokojne reagoval aj v nepríjemných situáciách.“

Páter Zahoránsky výstižne dodáva: „Robil tichú, poctivú robotu pre Cirkev. Ako bol biskup Dubovský drobný postavou, bol aj veľmi skromný, nikde nevytŕčal. Zdalo sa, akoby bol v tieni otca biskupa Korca a pritom robil záslužnú prácu pre Cirkev a veriacich na Slovensku.“

Mnohým sa život navonok takmer nezmenil. Ladislav Šofranko pracoval na Správe Východnej dráhy v Bratislave ako inžinier železničnej dopravy až do roku 1990, keď odišiel naplno do duchovnej služby.

Ján Mária Vianney Dohnal pokračoval v zamestnaní ako strojár - konštruktér náradia pre lisovacie stroje v MEZu Židenice. Páter Peter Zahoránsky pôsobil ako lekár v Topoľčanoch a neskôr v Košiciach. Všetci títo odvážni muži žili v nádeji, že ak oni s Bohom, tak kto proti nim.