História, ktorej sa možno dotknúť

Epigrafia skúma najrôznejšie historické nápisy, ktoré však nie sú zaznamenané na tradičných nosičoch písma – papieri, pergamene či papyruse.

„Môžu byť vyryté do múru kostola, vytesané do kameňa, odliate do zvona, vytepané do bohoslužobného náčinia,“ vysvetľuje Miroslav Čovan.

ČAS HRÁ PROTI

Väčšinou ide o nápisy sakrálneho charakteru, či už obsahovo, alebo priestorovo, keďže sa nachádzajú najmä v kostoloch, kláštoroch a iných cirkevných objektoch.

„Najčastejšie artefakty, ktoré skúmam, sú náhrobné kamene vsadené do kostolov. Odborne sa nazývajú sepulkrálie, teda pamiatky funerálneho charakteru súvisiace so smrťou – tumby, epitafy, sarkofágy.“

V tejto oblasti je ešte veľa nepreskúmaných vecí, čas však hrá proti vedcom. „Pamiatky sa nachádzajú prevažne nechránené v exteriéri, čo je škoda, lebo vplyvom poveternostných podmienok je písmo na nich čoraz horšie viditeľné a časom aj zaniká. Je dôležité zachytiť nápisy aspoň fotograficky, kým sa to ešte dá, aby sa neskôr mohli skúmať.“

CENNÉ SPÁJANIE SÚVISLOSTÍ

Miroslav Čovan skúma nápisy zo stredoveku a raného novoveku zhruba do roku 1650, čo by nešlo bez znalosti latinčiny, ktorú má vyštudovanú. Jeho cieľom nie je len vytvárať katalóg nápisov, ale vo svojich knihách sa usiluje ponúkať k nim aj širšie súvislosti.

„Snažím sa prísť na to, čo ľudí inklinujúcich ku kresťanstvu motivovalo k tomu, aby sa inšpirovali práve konkrétnou časťou Biblie, na ktorú poukazujú.“

Dominujú výpravné nápisy, pretože bohatí mešťania chceli zanechať odkaz do budúcnosti. „Často formou básne, ktorú im na objednávku vytvorili vzdelanci. Keď sa na to pozeráme nielen ako na súpis nápisov, ale komplexne, vtedy to má zmysel. Môžeme tak vytvoriť syntézu a prísť na to, čo bolo pre určitý región typické aj zo svetonázorovej stránky.“