Kardinál Newman vynikal svätosťou života vo vede i v kňazstve

Jedným z nich bol anglický konvertita, kňaz oratorián a kardinál John Henry Newman (1801 - 1890), blahorečený Benediktom XVI. v roku 2010 v Birminghame.

Vzor konvertitu
Liturgická spomienka Johna Henryho Newmana sa slávi 9. októbra, keďže v tento deň roku 1845 bol prijatý do Katolíckej cirkvi blahoslaveným Dominikom Barberim.

Konverzia tejto prominentnej postavy anglickej spoločnosti 19. storočia, člena prestížneho kolégia Oriel Oxfordskej univerzity a vodcu takzvaného oxfordského hnutia zameraného na obnovu Anglikánskej cirkvi spustila vlnu obrátení, a to najmä v intelektuálnych kruhoch. Avšak samotný Newman sa ocitol v neľahkej situácii.

Kým väčšina katolíkov ho prijala s nedôverou, anglikáni ho považovali za zradcu. Bývalí priatelia ho opustili, vlastná rodina ho zaprela, stratil prestížne postavenie člena Oxfordu a pre anglickú spoločnosť sa stal prakticky vyhnancom.

Jeho meno vzbudilo v mnohých krajanoch nepriateľstvo, ba až strach, pretože svojím obrátením Newman podvrátil všetko to, čo bolo posvätné pre každého patrioticky zmýšľajúceho Angličana.

Meriol Trevorová charakterizovala katolícke obdobie Newmanovho života ako „triumf neúspechu“, lebo bolo plné konfliktov, trpkých sklamaní, nutnosti obhajovať svoje postoje, hľadania, fyzického a duševného utrpenia.

Napriek tomu žiadna bolestná skúsenosť Newmana „nezložila“, ale sa stala jedným zo základných pilierov jeho kňazskej spirituality, ktorý chápe ako ochotu stratiť pozemské istoty i všetko, čo je nám drahé, kvôli Bohu. Veľmi jasne to vyjadruje v jednej zo svojich úvah, kde píše, že skutočne „panenská je tá duša“, ktorá „miluje Ježiša zvrchovanou láskou a kvôli nemu je pripravená o všetko prísť“.

V tomto postoji nepochybne rezonuje už Newmanova prvá náboženská skúsenosť, či obrátenie, ktoré zakúsil ako pätnásťročný v roku 1816 a ktoré následne ovplyvnilo celý jeho život.

V známom autobiografickom diele Apologia pro vita sua spomína, že pri tej príležitosti dospel k presvedčeniu, že existujú „len dve bytosti absolútne a jasne samozrejmé: ja a môj Stvoriteľ“.

V tomto vyjadrení nejde o prejav exaltovaného egoizmu uzatvárajúceho sa pred druhými, ale o osobný vzťah medzi dušou a Bohom, respektíve o vnútorné prežívanie Boha, ktoré už sv. Augustín opísal vo Vyznaniach slovami: „Boh je vnútornejší ako to, čo je vo mne najvnútornejšie.“

Nemala by podobná skutočnosť motivovať vnútorný život každého kňaza? Newman nám pripomína, že kňaz nie je kňazom len vo chvíľach, keď stojí za oltárom a vysluhuje sviatosti, ale celé jeho bytie musí vychádzať z intímneho vzťahu s Bohom, je ním nesené a do neho musí aj vyúsťovať.

Vzor kazateľa
Už počas pôsobenia na Oxforde, kde mu ako anglikánskemu duchovnému bol zverený univerzitný Kostol Panny Márie, sa Newman preslávil svojimi kázňami. Neraz sa tam zhromaždilo 400 až 600 vysokoškolákov, ale i členov univerzity a obyvateľov mesta, aby si vypočuli jeho zamyslenia. V krátkom čase sa stal jedným z najvplyvnejších kazateľov krajiny.

V skutočnosti je to priam až neuveriteľné, pretože jeho spôsob prednesu nebol vonkoncom atraktívny.

Jeho kázne boli príliš dlhé a nikdy netrvali menej než pol hodiny; celý text mal napísaný a čítal ho bez toho, aby pozdvihol čo i len raz zrak k poslucháčom; vyhýbal sa akýmkoľvek rétorickým pohybom a dramatickým efektom; rozprával veľmi rýchlo a medzi jednotlivými odsekmi udržiaval dlhé pauzy.

A napriek tomu jeho slová vyvolávali nezabudnuteľný dojem v celom zhromaždení. Je teda zrejmé, že sila Newmanových kázní nebola v rétorickom umení, ale musela vychádzať z jeho osobného života, ako to zdôrazňuje aj Newmanov biograf Dessain: „Podiel na Newmanovom úspechu mala jeho prísnosť a svätosť života, ktoré dávali autoritu jeho slovám.“

No aj samotný Newman bol hlboko presvedčený, že sila kázne vychádza nie z množstva alebo krásy slov, ale z úprimnosti srdca. Z tohto dôvodu si neskôr ako kardinál zvolil motto „cor ad cor loquitur“, ktoré prebral od sv. Františka Saleského a ktoré by sa dalo interpretovať v zmysle: „Slovo, ktoré vychádza z úst, prichádza do ucha; ale slovo, čo vychádza zo srdca sa nezastaví, kým nedosiahne iné srdce.“

Vedec a svätec
Newman bol predovšetkým literát, huslista, skladateľ, básnik a vedec. Do Katolíckej cirkvi ho priviedlo štúdium cirkevných otcov, ako to aj sám dosvedčuje: „Cirkevní otcovia urobili zo mňa katolíka.“

Neskôr vo svetle cirkevných otcov v diele A Letter to Pusey objasnil mnohé sporné body katolíckej náuky o Panne Márii spôsobom prijateľným i pre anglikánov, vďaka čomu si od francúzskeho filozofa Jeana Guittona vyslúžil titul „Doctor marianus“.

Niektorí ho právom označujú za predchodcu a dokonca za „neviditeľného otca“ Druhého vatikánskeho koncilu. Kvôli intelektuálnemu razeniu svojej mysle sa nikdy nepokladal za svätého a dokonca sa raz humorne vyjadril, že ak sa dostane do neba, bude tam čistiť topánky sv. Filipovi Nerimu.

A predsa svoje výnimočné schopnosti už ako anglikán vedel harmonicky zosúladiť s jednoduchou vierou, so zbožnosťou a s pastorálnou činnosťou. Na rozdiel od mnohých anglikánskych duchovných, ktorí zanedbávali svoje farnosti, Newman svoju pastorálnu činnosť začal vo farnosti sv. Klementa navštevovaním chorých a chudobných.

Svojmu priateľovi Puseymu sa v liste dokonca priznal, že „návštevy chorých sú pre neho najpríjemnejšou časťou povinností“.

Newman sa mnoho zaoberal problematikou vzťahu medzi vierou a rozumom, vďaka čomu sa ocitol v encyklike Fides et ratio (porov. FeR 74), pričom však nezabúdal podčiarknuť – vychádzajúc z princípu, že „všetci ľudia majú rozum, ale nie všetci vedia podať rozumové dôvody“ –, že implicitná viera jednoduchého ľudu nie je menej skutočná ako explicitná viera intelektuálov, ktorí ju vedia rozumovo obhájiť.

Neskôr ako katolícky kňaz sa každý deň nielen modlil, ale aj zostavil mnoho duchovných zamyslení a pobožností (napr. k zastaveniam krížovej cesty či k invokáciám Loretánskych litánií), ktoré prezrádzajú jeho hlbokú zbožnosť.

Newman a kňazstvo 
Newman miloval kňazstvo a kňazov. Keď Charles Kingsley, profesor moderných dejín na univerzite v Cambridgi, v roku 1863 v novinách označil Newmana a celý rímsky klérus za klamárov, na ich obhajobu napísal už spomínané dielo Apologia pro vita sua.

Newman si uvedomuje, že katolícki kňazi majú obrovské poslanie ako „služobníci neviditeľného sveta“, no zároveň vie veľmi dobre, že sú vystavení rovnakým pokušeniam a bojom ako všetci ostatní ľudia.

A tak v mene kňazov hovorí: „Nie sme anjeli z neba, ktorí sa k vám prihovárajú, ale ľudia, ktorých od vás odlišuje milosť a iba milosť.“

Preto nástojčivo vyzýva veriacich: „Modlite sa za kňazov, aby získali veľký dar vytrvalosti; aby naďalej zostali v milosti až po hodinu smrti aby sa náhodou nestalo, že zatiaľ, čo kážu druhým, sami upadnú do zatratenia.“

Učiteľ Cirkvi      
V roku 1851 Newman dostal pozvanie od írskych biskupov, aby založil katolícku univerzitu v Dubline a stal sa jej rektorom.

Za týmto účelom predniesol verejné prednášky o povahe a cieli univerzitného vzdelania, zakúpil pozemok a budovy, dal postaviť univerzitnú kaplnku, spísal stanovy, zaobstaral učiteľský zbor a prilákal študentov z Írska a Anglicka.

Okrem toho založil dve vedecké periodiká: prvé malo podávať správy o stave univerzity a druhé publikovať výsledky vedeckých výskumov. Univerzita bola otvorená v roku 1854, ale už v roku 1858 sa Newman vzdal svojho úradu a vrátil sa do Birminghamu.

Celý plán s univerzitou nevyšiel tak, ako si to Newman predstavoval, napriek tomu jeho eseje o vzdelaní, vydané pod názvom Idea univerzity, predstavujú jedno z najvýznamnejších moderných diel o univerzitnom vzdelaní.

Newman v nich zdôrazňuje, že cieľom univerzity je skĺbiť poznatky a formovanie charakteru, pretože poznanie a kultúra nie sú identické s čnosťou a „byť džentlmenom“ nie je to isté ako „byť kresťanom“.

Na uvedenú myšlienku nadviazal aj kardinál Joseph Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI., v prednáške o Newmanovi v roku 1990, kde poznamenal, že prepojenosť poznania a života je základnou charakteristikou učiteľa Cirkvi, a dodal, že aj „Newman patrí k veľkým učiteľom Cirkvi, lebo súčasne sa dotýka našich sŕdc a osvecuje naše myslenie“.