Každý hlas môže prispieť k dobru

Slovenská politická scéna aktuálne žije prezidentskými voľbami, prvé kolo je na programe v sobotu 23. marca. Zodpovednosť zvoliť si hlavu štátu podľa svojho najlepšieho svedomia sa týka všetkých občanov s voličským právom a kresťania by nemali zostať bokom. Ani takí, ktorých politická kultúra v krajine dlhodobo znechucuje.

ČO HOVORÍ PÁPEŽ

„Pápež František vo svojej poslednej encyklike Fratelli tutti v kapitole o politike vystihuje pocity znechutenia a rezignácie mnohých ľudí, ktorí od politikov oprávnene očakávali službu vlasti a ľudu, nie stranícke a individualistické záujmy. No zároveň pripomína jej pôvodný zmysel, na ktorý nemožno rezignovať,“ hovorí morálny teológ Ján Viglaš.

V tejto súvislosti priamo cituje pápežove slová zo spomínanej encykliky (FT 176): „Pre mnohých je dnes politika nadávkou a nemožno ignorovať, že za touto skutočnosťou sa často skrývajú chyby, korupcia, neschopnosť niektorých politikov. K tomu sa pridávajú stratégie, ktoré sa zameriavajú na jej oslabenie, nahradenie ekonómiou alebo ovládanie nejakou ideológiou. A predsa, môže existovať svet bez politiky? Môžeme nájsť účinnú cestu k univerzálnemu bratstvu a  sociálny zmier bez dobrej politiky?“

Už v exhortácii Evangelii gaudium Svätý Otec pripomenul, že „politika, aj keď neustále osočovaná, je vznešeným povolaním; je jednou z najcennejších podôb dobročinnej lásky, pretože sa snaží o spoločné dobro“.

K ČOMU NABÁDA KATECHIZMUS

Podľa Jána Viglaša aj z týchto slov pápeža vyplýva, že ako kresťania by sme sa nielenže nemali dištancovať od možnosti ovplyvniť politickú situáciu, ale vnímať ju ako možnosť prispieť k spoločnému dobru.

Katechizmus Katolíckej cirkvi takisto hovorí o určitých morálnych povinnostiach vo vzťahu k spoločnosti. Píše sa v ňom, že „povinnosťou občanov je prispievať spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v  duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za spoločné dobro vyžadujú z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu.“

Viglaš upriamuje pozornosť práve na túto pasáž. „Slovami o uplatňovaní volebného práva chce vzbudiť pocit spoluzodpovednosti za krajinu, v ktorej žijeme, zvlášť tam, kde ide o slobodné voľby.“

ROZDIELY MEDZI VOĽBAMI

V krajinách s demokratickým zriadením sa dá smerovanie ovplyvniť na niekoľkých úrovniach a podľa toho treba zvoliť aj morálne a odborné kritériá na posúdenie jednotlivých kandidátov či politických strán.

„Pri parlamentných voľbách, z ktorých vzíde zloženie parlamentu a vlády, je žiaduce posudzovať strany podľa ekonomického zamerania – v zmysle ľavica alebo pravica, a podľa kultúrno-etického presvedčenia, v zmysle liberalizmu alebo konzervativizmu. Pri komunálnych voľbách je zas dôležitejšia odbornosť a kompetentnosť kandidátov na primátora či starostu a obecných poslancov – či majú predpoklady dobre spravovať a riešiť praktické záležitosti na komunálnej úrovni.“

Pri prezidentských voľbách, keď má v  našich podmienkach prezident limitované právomoci, treba podľa morálneho teológa u kandidátov zvažovať najmä ich schopnosť byť viac štátnikom ako politikom. Tiež ochotu dodržiavať ústavu a právo, zasahovať v rámci svojich kompetencií proti iniciatívam a tendenciám, ktoré môžu ohroziť demokraciu, bezpečnosť a poriadok.

„Iste, ako kresťanov nás majú zaujímať aj tie otázky, ktoré sú fundamentálne pre kresťanskú vieru a sociálnu náuku, no od prezidenta nemožno očakávať to, čo je primárne v kompetenciách parlamentu a vlády – teda navrhovanie, rušenie alebo zmenu zákonov.“

POLITICKÁ SCÉNA ZHRUBLA

Morálny teológ osobitne pripomína, že prezident u nás nemá právo neprelomiteľného veta. „Na zachovanie demokracie a spravodlivého poriadku je však kľúčové, aby moc v štáte bola rozdelená a kontrolovaná, aby žiadna mocenská zložka – prezident, vláda, parlament, súdy, polícia, armáda – nemala absolútnu moc.“

Tomu podľa neho treba prispôsobiť aj strategické uvažovanie, keďže v našich podmienkach zvyčajne ide o dvojkolové prezidentské voľby.

„V  súčasnej situácii, keď sme prežili ťažké obdobie pandémie, vzrástla inflácia a Rusko už dva roky vedie brutálnu vojnu na Ukrajine, keď naša politická scéna zhrubla, až zvulgárnela a spoločnosť sa polarizovala vo viacerých otázkach, je dôležité, aby prezident vnášal slušnú a pokojnú atmosféru dialógu. A aby v otázke najväčšieho morálneho zla, akým je vojna, bolo jasné, či stojí na strane agresora, ktorým je Rusko, alebo obete – Ukrajiny.“

V NAŠEJ SÚČASNEJ SITUÁCII

Ján Viglaš v  kontexte celkového vnímania politickej scény ďalej hovorí: „V situácii, keď súčasná vládna koalícia nevyberane útočí na hlavu štátu, nezávislé inštitúcie, dokonca aj na Ústavný súd, mení zákony vo svoj prospech, najmä v prospech viacerých obžalovaných zo závažných trestných činov, uráža spojencov, ktorí nám pri vojne u susedov garantujú bezpečnosť, a to natoľko, že veľké znepokojenie z takéhoto správania a smerovania vyjadrili katolícki aj evanjelickí biskupi, Ústavný súd aj Európska komisia, je dôležité, aby prezident garantoval rovnováhu moci. Aby jasne stál za záväzkami, ktoré sme prijali, keď sme sa stali členmi NATO a vstúpili sme do Európskej únie.“

Morálny teológ dodáva, že prezident republiky musí disponovať i  patričnou odvahou.  „Musí mať schopnosť ísť aj do sporu s každou zložkou v štáte, ktorá chce v nej ovládnuť moc alebo meniť naše zahraničnopolitické smerovanie. Rešpektovanie práva a spravodlivosti, obhajoba právneho štátu, jasné odsúdenie vojny a jej agresora, sú nielen politické záväzky, ale aj morálne. Mali sme už predsa skúsenosti s totalitným režimom, sovietskym diktátom aj s okupáciou vojskami Varšavskej zmluvy pod vedením Moskvy.“

FORMOVAŤ SVEDOMIE

V slovenských reáliách sa pri voľbách často stretávame s tým, že kresťan si nevie vybrať. V ponuke nenachádza kandidáta, ktorý by spĺňal všetky prísne morálne kritériá, ktoré naňho kladie. „Svedomie si treba formovať, čo je dlhodobá, vlastne celoživotná záležitosť. Ak sa niekto ocitne v dileme a naozaj sa chce zachovať zodpovedne, malo by to byť pre neho výzvou, aby siahol po katechizme, sociálnej náuke Cirkvi a jej encyklikách, aspoň tých častiach, ktoré sa týkajú politiky.“

Takisto mu môže pomôcť vypočuť si názory tých, ktorí sú v Cirkvi i spoločnosti vnímaní ako morálne autority alebo aspoň kompetentné a  zorientované osobnosti. „Tých, ktorí nemenia každú chvíľu svoje názory alebo aj politické strany, a keď ich zmenia, tak jasne vysvetlia prečo. Tých, ktorí nemajú len populistické, hoci aj kresťanské reči, ale ktorí tak aj žijú a neznižujú sa k urážkam, hrubosti a vulgárnosti.“

Také osobnosti si podľa Jána Viglaša uvedomujú, že tento svet nie je dokonalý a nemajú preto nerealistické očakávania. „Sú teda ochotní hľadať možnosti prieniku aj s tými, s ktorými možno v mnohom aj nesúhlasia, no v otázkach, kde sa dá prispieť k väčšiemu spoločnému dobru, neodmietajú dialóg a spoluprácu. Tých, ktorí politiku – či už ako priami aktéri, alebo ako občania – nevnímajú len ako príležitosť na presadenie svojho ega, estrádnu šou alebo ako príležitosť na moc a korisť, ale ako službu.“