Keď Boh skladá puzzle

„Život je spleťou tých najrozmanitejších príhod. Občas nadávame nad polenami, ktoré sa nám dostávajú pod nohy, inokedy sme plní radosti, niekedy sme zasa znechutení, mrzutí, sklamaní z toho, čo sa nám prihodilo. Ale keď sa po čase obzrieme späť, možno si povieme, že aj to zlé malo predsa len nejaký zmysel,“ začína svoj príbeh Žilinčanka Paula Mokrá. 

Milovala francúzštinu, skončila na žurnalistike

Na gymnáziu študovala francúzštinu, z ktorej aj zmaturovala. Chcela s ňou pokračovať aj na vysokej škole, čo sa jej nepodarilo a ocitla sa na žurnalistike. Na škole mali skvelých kňazov a malú kaplnku.

„Začala som tu omnoho viac prežívať vzťah s Bohom, lebo som videla, ako skutočne riadi môj život.“ Na univerzite stretla chlapca, ktorý sa na novinársku školu síce nehrabal, ani jemu to však s inou školou nevyšlo. „Spoločne nám to však „vydalo“. Teda ja som sa vydala. Za neho. Svadbu sme mali po štátniciach a zosobášil nás univerzitný kaplán, náš dobrý priateľ.“

Kam po škole?

Prvá ozajstná práca po škole nebola podľa Pauliných predstáv, neskôr začala písať pre jednu firmu články a texty na web. „Zamestnávateľ bol manželov kamarát, čo sme ja i on zistili až na pohovore. Robila som s webovými portálmi ako administrátorka, mnoho vecí som sa naučila. Bola to síce práca len na pár hodín denne, ale v tomto mojom puzzle mala význam.“

O nejaký čas jej kolegyňa z rádia, v ktorom pracovala popri škole, ukázala inzerát na správu e-shopu. Jednu z požadovaných znalostí splnila, stretla sa s ňou v predošlej práci, zvyšné veľmi nie.

Nakoniec ju však vzali, dokonca ako žena mala výhodu, čo býva niekedy prekážkou. „A tak som začala robiť s pomôckami na nosenie detí, absolvovala som školiaci kurz, a keď som sa do témy dostala, úplne ma pohltila. Bola som rozhodnutá, že ak raz budem mať dieťa, určite ho budem nosiť“, nadchýna sa sympatická žurnalistka. 

Radosť vystriedal smútok

Rok po svadbe sa tešili z pozitívneho tehotenského testu. Hneď ako uvideli „fazuľku“ na ultrazvuku, zamilovali sa do nej. „Keď prídete nabudúce, už uvidíme srdiečko," povedal šťastným rodičom doktor.

„Na tieto jeho slová nezabudnem do konca života. Srdiečko sme totiž nevideli. Ani bábätko. Do ambulancie som vchádzala ako usmiata tehuľka plná radosti a plánov a vychádzala som z nej ako žena, ktorá prišla o dieťa. Zamlčaný potrat v 8. týždni tehotenstva.“

Mladej žene sa v tom okamihu zrútil svet a jedinou otázkou bolo: Prečo? „Blízko ambulancie je kostol a presne tam hneď smerovali naše kroky. Plakali sme a modlili sa. Boh je ten, ktorý nám dieťa dal a on vie, prečo nám ho vzal.“

V takýchto prípadoch nasleduje vyčistenie maternice, ona sa však rozhodla nechať tomu voľný priebeh a počkať, kým sa jej telo vyčistí samo. „Prišlo to v noci asi mesiac po potrate, a veru, priebeh to malo skoro ako pôrod. Kontrakcie, krvácanie, veľká bolesť“, spomína Paula Mokrá na neľahké časy. Nezaobišlo sa to bez lekárskej pomoci a dva týždne po tom, ako jej v sanitke zaviedli do ruky infúziu, vytvorili sa jej krvné zrazeniny.

Výsledky na hematológii zistili problém so zrážanlivosťou krvi. Tá spôsobila aj spontánny potrat. „Potrat, hoci spôsobil veľkú fyzickú i duchovnú bolesť, bol na niečo dobrý. Odhalil skrytý problém, o ktorom som nevedela.“

Pes proti stresu

Dieťa veľmi chceli, ale nedarilo sa. „Nuž a tak mi manžel kúpil psa. Keďže som v tom čase bola z práce v sústavnom strese, doprial mi antistres v podobe šteniatka zlatého retrievera, môjho obľúbeného plemena.

Nepochybujem o tom, že pes pozitívne ovplyvňuje psychiku človeka a môže aj liečiť. Aj keď ma Mandy miliónkrát nahnevala, o to viac mi spôsobovala radosť, dávala lásku a chvíle s ňou zo mňa doslova odplavovali všetok stres.“

S manželom išli na test plodnosti. „Doktorka mi povedala, že prirodzenou cestou určite neotehotniem. Opäť som plakala, ale môj muž ani na moment jej slovám neveril a hneď prvé, čo mi povedal, bolo: ,Iba Boh rozhoduje o živote.‘ Mal pravdu.“

Mesiac po vyšetrení ukázal tehotenský test dve čiarky. Radosť bola o niečo opatrnejšia ako pri prvom tehotenstve. „Každý deň sme sa modlili za zdravé bábätko.

V kostole na našom sídlisku bolo na týždeň vystavené súsošie zobrazujúce matku a jej nenarodené dieťa. Označuje sa aj ako pomník nenarodeným deťom a putovalo po Slovensku. V našej farnosti bolo vystavené presne rok po tom, keď sme o dieťa prišli my. Náhoda? Neverím“, zamýšľa sa mladá mama.

Vymodlené bábätko a zdravotné problémy

Za bábätko sa modlili aj na letnej dovolenke ešte pred počatím. „V kostole v Marseille som na papierik po francúzsky napísala prosbu za dieťa a vhodila ju do pripravenej škatule, takže za naše počatie sa modlili aj veriaci vo Francúzsku. Predsa len sa oplatilo učiť sa na gymnáziu tú francúzštinu.

Modlili sa za nás aj iní ľudia, čo som ani nevedela. Moja mama sa denne modlila k Panne Márii z Pompejí, svokor za nás prosil svätého Šarbela. A do cesty mi prišiel aj ďalší človek, ktorý, hoci ma vôbec nepoznal a nikdy v živote nevidel, modlil sa za mňa a pomáhal mi.“

Začiatkom tehotenstva začalo Paulu Mokrú trápiť staré zranenie kolena. Vystreľujúca bolesť, nemohla chodiť. Ortopéd jej odporúčal operáciu, ale až po pôrode. „Nevedela som si predstaviť, ako to 9 mesiacov vydržím. Ozval sa mi priateľ, ktorý je kňazom, a dal mi kontakt na záchranárku Lenku.“

Tá jej poradila aj ju povzbudila. „V tej chvíli mi povedala presne to, čo som potrebovala počuť a na základe čoho som sa rozhodla zvládnuť aj nemožné, len aby som porodila zdravé bábätko.“ Koleno ju onedlho bolieť prestalo, bolesť sa takmer úplne vytratila. 

Bez manžela by to nešlo

Ku koncu tehotenstva začala sympatická Žilinčanka chodiť na predpôrodný kurz. „Konal sa priamo na našom sídlisku pri kostole, každý štvrtok večer, takže som po kurze ešte stihla pravidelnú adoráciu, kde som Bohu odovzdávala všetky svoje pocity a obavy z blížiaceho sa pôrodu.

Veľmi som si priala, aby pri pôrode mohol byť aj manžel. Ako svadobný dídžej je však každý víkend odcestovaný a aj soboty okolo termínu pôrodu mal už obsadené ešte predtým, než som otehotnela. Už na začiatku tehotenstva si do kalendára námatkovo zaznačil dátum 25. 5. 2019 ako termín, keď si má pre istotu nechať voľno.

A presne v ten deň sa mi začali kontrakcie.“ Boh vypočul Paulinu prosbu a pôrod mohli prežiť spoločne aj s manželom Timotejom. Ako sama hovorí, bez neho by to asi nezvládla. 

Najväčšou oporou Boh

S vytúženým bábätkom prišiel aj kolotoč náročných dní. „Veľmi zle som to znášala, malý veľa plakal, ja som ho nevedela utíšiť a z jeho plaču som bola v neustálom strese. Vyčerpaná, podráždená, zúfalá. Cítila som sa ako tá najneschopnejšia a najhoršia matka na svete.

Každý jeden deň prosím Boha o pomoc v starostlivosti o bábätko. O pokoj v duši. Vidím jeho reálne činy. Umožňuje mi realizovať sa, posiela mi do cesty na pomoc vzácnych ľudí, viera v neho je mojou oporou, záchranným člnom, keď sa topím v spleti všetkých trampôt materstva.

Lebo veriť neznamená len veriť, že Boh existuje, ale tiež dôverovať, že Boh sa postará. Ďakujem mu za to, čo ma teší, a prosím o to, čo potrebujem. Najmä o odpustenie. A cítim, že on sa na mňa nehnevá. Aj skrze môjho manžela mi Boh dodáva energiu. Láskou, ochotou, pomocou, objatím, povzbudením, zmyslom pre humor.“

Na záver sympatická mama dodáva: „Boh koná v živote každého človeka. Každého. Treba len otvoriť oči a vnímať to. Je to ako puzzle. Všetko do seba zapadá.“