Musíme byť otvorenejší a solidárnejší

Košická diecéza vznikla v roku 1804, od roku 1995 je arcidiecézou. Za ten čas si prešla mnohými radosťami, ale aj skúškami, bola poznačená vojnami či bývalým režimom. Aké časy prežíva dnes?

Po roku 1990 môj predchodca Alojz Tkáč obnovil všetky cirkevné štruktúry v diecéze, ktoré sa utlmili počas totality a niektoré sa ani po Druhom vatikánskom koncile plno nerozvinuli.

Z darovanej náboženskej slobody vzniklo nadšenie patriť do Cirkvi, pristupovať k sviatostiam a navštevovať bohoslužby. V arcidiecéze sa postavilo vyše 130 nových kostolov, do 200 sa ich obnovilo, veriaci postavili a opravili farské budovy i pastoračné centrá.

Zriadili sa cirkevné školy a začalo sa vyučovať náboženstvo na štátnych školách. Využili sa možnosti vstupovať aj do iných inštitúcií i mediálneho sveta.

Otvorenie sa svetu, vplyv iných kultúr, komercializácia a konzumizmus však priniesli aj niečo nové, s čím veriaci doteraz neprichádzali do styku.

A tu je ten zápas – ako to zladiť, ako to uložiť do života. Je potrebné spomenúť rôzne krízy, od ekonomickej, pandemickej, morálnej i krízy identity.

Každá niečo jednotlivcovi, ale i spoločenstvám vezme, ale zároveň učí nespoliehať sa iba na seba, na svoje sily. Vedie nás to k novej spolupráci, skromnosti i kreativite.

Teší ma, že ľudia to nevzdávajú, je to priestor vyjsť zo seba a ponúknuť kresťanské hodnoty, solidaritu a nezištnú pomoc. Milo som prekvapený, že to robia nielen starší, ale i naši mladí, mladé rodiny.

Na čele arcidiecézy stojíte od roku 2010. Raz ste spomínali, že zosnulý arcibiskup Alojz Tkáč vám po prebratí úradu povedal: „Kňazi mi hovoria, že som začal byť veselší a ty vážnejší.“ Čo je pre vás vo vašej arcibiskupskej službe najťažšie, ale i najkrajšie?

Niečo pravdy na tom je. Zrejme mám viac povinností, zodpovednosti. Vždy správne posúdiť situáciu a rozhodnúť je jeden z dôvodov, prečo som vážnejší.

Mnohé situácie sú podobné, ale okolnosti a ľudia v nich sú iní. Toto dobre posúdiť a rozhodnúť je pre mňa náročnejší úkon.

K radosti stačí úsmev, podanie ruky, úprimný pohľad a záujem o to, ako sa mám, či sa darí. Poteší ma aj to, že na mňa niekto myslí, praje a fandí.

Radosť mám aj z toho, že niečo dobré sa mi podarilo poriešiť, vybaviť. Drobné radosti sú perličky šťastia, na tie čakajme. Smutné tváre a bezhraničné kritiky bývajú strašná otrava.

Tento rok si pripomíname 15 rokov od reorganizácie rímskokatolíckych diecéz na Slovensku. Aké výzvy čakajú vašu arcidiecézu?

Košickej arcidiecézy sa územné delenia netýkali. Vznik nových diecéz bol inšpirovaný myšlienkou, že by mali byť menšie a biskup tak dostupnejší. Tam, kde k tomu došlo, sa to potvrdilo.

V rámci Konferencie biskupov Slovenska máme mnoho spoločných tém, ktoré máme podelené, aby sme ich riešili.

Predpokladá sa užšia spolupráca medzi diecézami, rehoľnými spoločenstvami aj hnutiami. To znamená, že máme byť otvorenejší.

Pri biskupskej vysviacke ste si zvolili motto: Cum caritate, oboedientia et misericordia – S láskou, poslušnosťou a milosrdenstvom. Je to záväzok voči starostlivosti o vašich kňazov a veriacich?

Áno, nie je to len motto, ale i záväzok voči kňazom a veriacim. Je to inšpirácia, ktorú využívam, nemožno zísť z tejto cesty, ale nie vždy sa mi darí to uskutočňovať.

Niekedy mi to pripomenú ľudia, pochopiteľne v dobrom úmysle. Keď aj len jedno z tohto motta nesplním, už to nie je ono, už je to nedokonalé.

A tak je vždy dobré vrátiť sa k prehodnocovaniu. Ďakujem mnohým za povzbudenia i odpustenia.

Farnosti teraz trápia zvýšené náklady na energie. Ako to vyzerá v Košickej arcidiecéze? Budú to schopné zvládnuť?

Tento problém nás trápi a možno v budúcnosti nás bude trápiť ešte viac. Musíme byť šporovlivejší a solidárnejší. Doteraz to také výrazné nebolo.

Farnosť, farnosti, medzifarská solidarita či farská pôžička budú dlhodobejšie aktuálne témy. Chcem sa usilovať riešiť tieto záležitosti priebežne aj za rokovacím stolom s novou vládou po voľbách.