Na Boha nezabudli ani vo verejnej službe

SVÄTÝ VÁCLAV

Snímka: wikimedia commons/ voľné dielo

Patrón našich západných susedov bol verný učeniu, ktoré mu vštepila jeho stará mama svätá Ľudmila. Držal sa ho aj vtedy, keď sa ako mladý stal českým kniežaťom. Pomohlo mu to zrejme aj pri zachovaní jednotnosti a pevnosti Českého kniežatstva. Podarilo sa mu totiž odvrátiť hrozbu vojny mierovou cestou.

Po osobných rozhovoroch s vojvodami Radislavom a Arnulfom a nemeckým cisárom zažehnal hroziace nebezpečenstvo a  zároveň ochránil celistvosť svojej krajiny. V nej sa snažil upevniť kresťanskú vieru, preto povolával kňazov a staval kostoly. Takisto konal skutky milosrdenstva, najmä voči núdznym. Nahých odieval, hladných kŕmil, prijímal pocestných. Svojím životom napĺňal evanjelium, dokonca i vtedy, keď čelil prenasledovaniu zo strany mladšieho brata Boleslava.

Tieto črty jeho charakteru vyzdvihol aj pápež Benedikt XVI. pri návšteve Českej republiky v roku 2009. „Od Pána sa naučil byť milosrdný a milostivý a preniknutý duchom evanjelia dokázal odpustiť aj bratovi, ktorý sa ho usiloval pripraviť o život. Právom ho preto vzývate ako ,dediča‘ národa.“

Pápež Benedikt pripomenul, že svätý Václav mal odvahu dať prednosť nebeskému kráľovstvu pred čarom pozemskej moci. Jeho pohľad sa nikdy neodlúčil od Ježiša Krista. „Tento veľký svätec, ktorého radi nazývate ,večným‘ kniežaťom Čechov, nás pozýva, aby sme vytrvalo a verne nasledovali Krista, povzbudzuje nás, aby sme boli svätí. On sám je vzorom svätosti pre všetkých, obzvlášť pre tých, ktorí riadia osudy spoločnosti a národa,“ dodal Benedikt XVI. pri svätej omši v Starej Boleslavi.

Toto pútnické miesto nesie rovnaké meno ako Václavov brat. Podľa legendy sa Boleslav pokúsil zabiť svojho staršieho súrodenca, po ktorom chcel prevziať vládu. Nepodarilo sa mu to, no čin dokonali jeho služobníci. Boleslav sa po smrti Václava kajal a prosil o odpustenie. Z jeho brata sa nakoniec stal prvý svätec českého pôvodu a zároveň patrón českého národa.

SVÄTÍ CYRIL A METOD

Beáta Krasňanská vo svojich ikonách často zobrazuje sv. Cyrila a Metoda. Snímka: archív –BK–
Misia solúnskych bratov na Veľkej Morave je nám dobre známa. Na naše územie prišli v roku 863 a našim predchodcom priniesli vieru a písmo. O čom sa v súvislosti s Cyrilom a Metodom možno menej hovorí, je Súdny zákonník pre ľud (Zakon sudnyj ljudem).

Tento právny spis slúžil ako civilný zákonník pre občanov Veľkej Moravy. Mal 32 článkov a niektoré z nich by sa uplatnili i v modernom právnom systéme. Na tento fakt upozornil arcibiskup Cyril Vasiľ počas národnej cyrilo-metodskej púte v Nitre v roku 2011.

„Najmä dnes, keď sa v širokých vrstvách našej spoločnosti stretávame so stratou dôvery v súdy a v súdne procesy, by stálo za to spomenúť si na druhý článok prvého cyrilo-metodského civilného zákonníka, ktorý ustanovoval: ,Neslobodno ani raz prijímať svedkov, ktorí boli kedy usvedčení, že luhajú, prestupujú zákon Boží alebo hovädský život vedú.‘ Ak sa v duchu cyrilo-metodského dedičstva takéto kritérium uplatňuje na svedkov, o čo viac by sa malo uplatňovať na verejných predstaviteľov, najmä na tých, ktorých si slobodne volíme a ktorých môžeme slobodne poslať aj preč zo scény verejného života, najmä ak boli – a to dokonca nielen raz, ale aj viac ráz – verejne usvedčení, že luhajú.“

Vidíme, že Cyril a Metod sa pri svojej misii snažili pozdvihnúť obyvateľov Veľkej Moravy komplexne. Hlavne duchovne, no i po spoločenskej stránke. Uplatňovali pritom svoje charizmatické dary. Podľa pápeža Jána Pavla II. tak prispeli rozhodujúcim prínosom pri budovaní Európy, a to nielen pokiaľ ide o jej kresťanské, náboženské spoločenstvo, ale aj čo sa týka jej občianskej a kultúrnej jednoty. Ich dielo má tak presah až do súčasnosti.

„Ani dnes nejestvuje iná cesta k prekonaniu rôznych napätí a k náprave roztržiek a protikladov tak v Európe, ako aj na celom svete, lebo tieto javy hrozia, že vyvolajú strašné zničenie životov a hodnôt. Byť kresťanmi v súčasnej dobe znamená byť tvorcami vzájomného spoločenstva v Cirkvi i spoločnosti. K tomuto cieľu vedie otvorenosť voči bratom, vzájomné porozumenie a ochotná spolupráca veľkodušnou výmenou kultúrnych a duchovných dobier,“ napísal Ján Pavol II. v encyklike Slavorum apostoli.

KAROL I. HABSBURSKÝ

Snímka: wikimedia commons/voľné dielo
Posledný panovník z rodu Habsburgovcov sa dostal k moci v zložitých časoch, keď sa celý svet zmietal vo vojne. Ako 29-ročný sa v roku 1916 ujal riadenia habsburskej monarchie. Tento úrad prevzal v dôvere voči Bohu a tiež prosil o ochranu Božiu Matku.

Konflikt sa snažil riešiť mierovou cestou, čím ako jediný štátnik reagoval na výzvu vtedajšieho pápeža Benedikta XV. Upokojenie situácie sa snažil dosiahnuť separátnymi vyjednávaniami, no ochota na mierové riešenie z druhej strany neprichádzala.

Francúzsky spisovateľ Anatole France o Karolovi napísal, že to bol jediný muž v čelnej pozícii, ktorý vyšiel z vojny čestne. „Bol to svätec a nikto ho nepočúval. Úprimne si prial mier, a preto ním svet pohrdol. Ponúkal nádhernú šancu, ktorá bola premárnená.“

Karol musel v roku 1919 opustiť vlasť. Rakúsky parlament rozhodol o zrušení všetkých jeho panovníckych práv a tiež o internácii panovníka i jeho rodiny na ostrove Madeira. Tam Karol 1. apríla 1922 zomrel. Ján Pavol II. ho v októbri 2004 vyhlásil za blahoslaveného. Pápež František Karola označil za služobníka života a pokoja.

„Keďže bol na začiatku prvej svetovej vojny jednoduchým vojakom, poznal vojnu. Citlivý na hlas pápeža Benedikta XV. nešetril svojimi silami v úsilí o mier i za cenu nepochopenia a výsmechu. Aj v tomto nám dnes viac než inokedy predtým ponúka príklad, preto ho môžeme vzývať ako orodovníka u Boha pre získanie pokoja pre ľudstvo,“ povedal o ňom pápež František pri prijatí členov habsburskej rodiny, ktorá si v Ríme v roku 2016 pripomenula sto rokov od Karolovho nástupu na trón.

Úctu k blahoslavenému Karolovi prejavujú aj veriaci na Slovensku. Jeho relikvie sú uložené v jasovskom opátstve i v Katedrále sv. Martina v Bratislave, ktorú v roku 1918 Karol navštívil spolu s manželkou.

Pri inštalácii relikvií v bratislavskej katedrále bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský uviedol, že v dnešnej dobe je potrebné hľadieť na ľudí, ktorí sa napriek ťažkým životným situáciám a veľkým rozhodnutiam snažili zachovať vernosť Bohu a žiť podľa jeho vôle.

Karola dal za príklad pre ľudí, ktorí pôsobia vo verejných funkciách, ako aj pre každého človeka, ktorý je v uliciach konfrontovaný s tými, ktorí neuznávajú žiadne pravidlá.

SVÄTÝ TOMÁŠ MORUS

Snímka: wikimedia commons/voľné dielo

Človek pevnej viery. Aj tak by sa dal charakterizovať anglický právnik, poslanec a kancelár. Počas svojho politického pôsobenia sa Tomáš Morus opieral o kresťanské zásady. Dokonca uvažoval nad rehoľným povolaním. Zasadzoval sa o spravodlivosť – napríklad v situácii, keď kráľ Henrich VII. chcel pre svoje záujmy mimoriadne zvyšovať dane, Tomáš Morus svojimi argumentmi presadil oveľa menšie zaťaženie obyvateľov.

V roku 1529 sa stal kancelárom, pravou rukou kráľa, ktorým bol v tej dobe už Henrich VIII. Panovník mal za manželku Katarínu Aragónsku, no po čase sa zahľadel do Anny Boleynovej. Svoje manželstvo chcel preto vyhlásiť za neplatné, na čo však nedostal súhlas od pápeža Klementa VII.

Tomáš Morus, ktorý mal dovtedy s kráľom dobré vzťahy, bol zdesený, keď Henrich VIII. odmietol autoritu pápeža a vyhlásil sa za hlavu cirkvi v Anglicku. Následne si panovník naplánoval svadbu s Annou Boleynovou, na ktorú pozval aj kancelára. Ten sa však na svadbe odmietol zúčastniť, pretože toto manželstvo nepovažoval za platné. Tomáš Morus následne požiadal o uvoľnenie z postu kancelára, stratil príjem a neskôr bol uväznený. Odmietol prisahať na zákon o nástupníctve potomkov druhej Henrichovej ženy, ktorý popieral platnosť prvého kráľovského manželstva. Keď vo väzení odmietol uznať aj nadradenosť kráľa nad cirkvou v Anglicku, odsúdili ho na smrť. Popravený bol v roku 1535.

O štyristo rokov neskôr bol svätorečený a v roku 2000 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna štátnikov a politikov. Pápež vtedy v apoštolskom liste napísal: „Existuje mnoho dôvodov na vyhlásenie Tomáša Morusa za patróna štátnikov a ľudí vo verejnom živote. Medzi nimi je aj potreba, ktorú pociťuje svet politiky a verejnej správy, pokiaľ ide o dôveryhodné vzory schopné ukázať cestu pravdy v čase dejín, keď pribúdajú náročné výzvy a zásadná zodpovednosť.“

Robert Schuman, Alcide De Gasperi a Konrad Adenauer

Snímka: wikimedia commons/voľné dielo
Zakladatelia Európskej únie patria medzi kandidátov na blahorečenie. Všetci traja stáli pri zmierovaní Európy po druhej svetovej vojne a podieľali sa na procese integrácie starého kontinentu. Snímky: wikimedia commons/voľné dielo