Na jej životné nádychy dohliadala Božia Matka

Ponúknuť príbeh človeka, ktorý životným postojom preukazoval vernosť Bohu, keď v spoločnosti „páli“ laxnosť viery, je skutočným osviežením. Spomienky Ireny Kolníkovej, rodenej Behúlovej, z Nového Mesta nad Váhom sú toho dôkazom. Na jej životné nádychy vždy dohliadala a odvahu jej dodávala Panna Mária.

Rodená Parížanka

Poďme však poporiadku. Irena Kolníková sa narodila v parížskej nemocnici 21. júla 1938. Rodičia totiž v meste na Seine boli na robotách. „Najskôr otec a neskôr za ním prišla mama. Dokonca otec tam slúžil aj v armáde. Parížsky obvod Melun sa na čas stal naším domovom.

Mala som päť rokov, keď sme sa vrátili domov do obce Podolie. Uchovalo sa mi v pamäti, že som veľmi plakala, keď ma pri sťahovaní nakladali do nákladného auta, myslela som si, že mama s otcom zostanú v Paríži,“ vysvetľuje Irena Kolníková. Žiaľ, ku koncu druhej svetovej vojny stále pretrvávala neutešená hospodárska situácia, a tak rodičia znovu odišli za prácou.

„Tentoraz do Rakúska a vzali so sebou aj môjho mladšieho brata. Neskôr, keď sa vrátili, vyčítala som mame, že som nešla aj ja. Bola by som sa okrem francúzštiny naučila aj nemčinu. Zostala som teda u rodičov mojej mamy v Podolí.

Pamätám si, ako som s hrdosťou rozprávala babičke po francúzsky a ona plakala, keďže mi nerozumela. Našťastie na gazdovstve u starých rodičov býval i mamin brat, ktorý tiež pobudol nejaký čas vo Francúzsku. Aj za jeho pomoci som sa dorozumievala a postupne učila slovensky.“

Školské časy

V roku 1944 nastúpila malá Irenka do prvej triedy ľudovej školy v Podolí. Pán Boh sa postaral aj o jej náboženskú výchovu. „Okrem nábožných starých rodičov som mala veľmi rada rehoľné sestry z Kongregácie dcér Božského Srdca, ktoré v obci pôsobili a učili na škole. Obľúbila som si ich a usilovala som sa im pomáhať. S hrdosťou som chodila po dedine, a kde som objavila krásne kvety, už aj som ich niesla do kostola,“ usmieva sa Irena Kolníková.

„Starí rodičia mali veľký obraz Božského Srdca Ježišovho, pod ktorým bola lavica, tam som každé ráno, na obed i večer kľačala a modlila sa. Usilovali sa zastúpiť mojich rodičov, ktorí v cudzine museli zarábať na živobytie.“

Rodičia z našetrených peňazí postavili dom v Očkove, a tak po skončení piatej triedy ju vzali od babičky. „Dvakrát som však ušla k nej naspäť. Našťastie som chodila do školy stále v Podolí a mohla som byť so starou mamou častejšie. Po meštianke som išla na obchodnú akadémiu do Trenčína,“ vysvetľuje Irena Kolníková.

Ako stredoškoláčka už bývala na školskom internáte, keď jej mama oznámila, že 15. septembra ide s ňou na púť do Šaštína. „Zaprotestovala som, veď som bola na internáte. No ona bola neoblomná. Keďže sa putovalo už v sobotu a tento deň bol pracovný, so spolužiačkou Martou sme sa chceli vypýtať od triedneho učiteľa.

Po vyučovacej hodine som však nabrala odvahu len ja. ,Ide sa do Šaštína a mama povedala, že musím ísť,‘“ naznačila triednemu mladá Irena. Našťastie bol učiteľ ústretový.

Až neskôr sa dozvedela, že ho vychovali zbožní rodičia. Zážitok z duchovnej púte, keď pútnikov vítali vyzváňajúce šaštínske zvony, sa pre ňu stal impulzom, aby každý rok prichádzala poďakovať i vyžalovať sa Sedembolestnej Panne Márii.

Odvážna sedemnásťročná dievčina

Filiálka Očkov patrila aj v čase mladosti Ireny Kolníkovej pod farnosť Podolie. V roku 1952 preložili tamojšieho farára Jána Husára do Hrachovišťa a na jeho miesto do Podolia prišiel Štefan Moravčík. Veriaci mali radi svojho duchovného pastiera kvôli jeho nábožnosti i ľudskosti, ktorú prejavoval farníkom.

Irena Kolníková si v tejto súvislosti spomína na jednu udalosť: „V jeden októbrový deň v roku 1955 v rodičovskom dome driapalo perie asi trinásť žien. V tom čase som už pracovala ako sekretárka vo fabrike Vzduchotechnika v Novom Meste nad Váhom. Zrazu zvonku vošli ľudia a s vystrašenými výrazmi sa obrátili na mamu: ,Anča, berú nám kňaza!‘

Ženám nebolo viac treba, na um im zišiel plán záchrany. V Očkove mal dom vplyvný stranícky funkcionár. Ihneď sa tam vydala deputácia farníčok. Vyhŕkli na neho: ,Chcú nám vziať kňaza, musíš to vybaviť!‘ Stručne mu vysvetlili, že pôjde na úrad a nadiktuje ,správny‘ list pre vedenie strany.

Ja budem vraj písať na stroji, lebo mám na to školu. A bolo vybavené. Neprotestovala som. Tak to aj prebehlo a list sa odoslal krajskému vedeniu komunistickej strany. Nebáli sme sa, boli sme spokojní, no vôbec som netušila, čo bude nasledovať.“

Mladej sekretárke podnikového riaditeľa závodu Vzduchotechnika Irene Kolníkovej o nejaký čas zazvonil telefón so strohými slovami: „,Vy ste Behúlová? Príďte na žandársku stanicu v Novom Meste nad Váhom.‘ S hrdosťou vlastnou mladému človeku som odpovedala, že neprídem, lebo neviem, kde sídlia, a navyše mám veľa roboty.

O nejaký čas sa telefonát zopakoval a ja som znovu zopakovala výhrady. Tretí raz však už ostrým tónom odkaz znel: ,Keď neprídete, príde si po vás eskorta.‘ Ani som netušila, čo to slovo znamená, až keď mi blízky spolupracovník vysvetlil, že tam musím ísť, lebo budeme mať problém všetci.“

Keď prišla Irena Kolníková na políciu, príslušníci Štátnej bezpečnosti ju okamžite vzali do vyšetrovacej väzby. A od obeda až do večera, približne osem hodín, ju zadržiavali a vypočúvali.

„Stále ma chceli presvedčiť, že ten list má na svedomí sám pán farár Moravčík. Darmo som zdôrazňovala, že list diktoval súdruh z našej obce a ja som zapisovala iba jeho slová, tvárili sa ako hluchí. Nepoddala som sa nátlaku,“ pričom nám ukazuje medailóny Panny Márie a Božieho Syna, ktoré nosí na krku. To bola jej sila.

Na ceste domov zatkli priateľku

Po výsluchu sa večer vrátila do práce vziať si osobné veci. „V hľadáčiku ŠtB sme však boli dve. Aj naša suseda, moja priateľka Mária Klčová. Z autobusovej stanice sme vyrazili okolo deviatej hodiny večer, pričom sme zastali ešte na jednej zastávke v meste. Tam pristúpila aj Mária.

Keď si prisadla, vyrozprávala som jej, čo sa počas dňa dialo so mnou. O chvíľu do autobusu vstúpili policajti a požiadali Máriu, aby išla s nimi. Aj ona najskôr trucovala, no keď vyhlásili, že autobus sa nepohne, pokiaľ nevystúpi, podvolila sa. Vzali ju na policajnú stanicu.

Svoje si zažila tiež moja mama, ktorú vyšetrovali na úrade v Očkove. Klamali jej, že ma vraj už zavreli, aby sa priznala. No mama povedala: ,Moju dcéru ste nezavreli, keď tak len dvere, a tie zase otvoríte.‘

Šťastím pre mňa bolo, že som ešte nedovŕšila 18 rokov, preto ma vzali len do vyšetrovacej väzby. Keď som ráno prišla do práce, akoby sa nič nestalo. Akurát sa ma riaditeľ spýtal: ,No čo, ako?‘ A ja na to len: ,Vôbec nič a pána farára nám nechali.‘“

Pán Boh a Panna Mária na prvom mieste

Ak sa v živote Ireny Kolníkovej objavil problém, rada prízvukovala: „Ty máš známosti, ja mám na to kolená.“ Dôvera v účinnosť modlitby a ochranu Panny Márie ju privádzala na pútnické miesta.

„Keď sa začala moja známosť s manželom, v máji som ho brávala na modlitbu posvätného ruženca. Mnohí sa čudovali, že vždy tam bol so mnou. Aj jeho rodičia boli zbožní.“

Keď sa manželia presťahovali do mesta a narodil sa im syn, duchovný život už prežívali pri farskom kostole. Irenu Kolníkovú k práci okolo Božieho chrámu v Novom Meste nad Váhom prizval vtedajší novomestský prepošt, neskorší administrátor Trnavskej diecézy Július Gábriš.

„Bol to môj spovedník, výnimočný kňaz,“ hovorí Irena Kolníková. V službe pokračovala aj pri ďalších správcoch farnosti. „Spolu s Terkou Handlovou sme upratovali kostol, zdobili ho kvetmi, starali sa o oltárne plachty, liturgické odevy a predmety. Za farníkov som vítala či odprevádzala kňazov na ich nové pôsobiská.“

Robí to dodnes, no štafetu by rada odovzdala už iným. Lásku k Božej Matke jej vštepila mama i babička. Aj dnes si Novomešťanka spomína, ako niekedy ľudia hovorili jej mame, že s deťmi chodí na púte ako s „mariatalskými“ žobrákmi.

Na čo ona vždy odpovedala: „Ja chodím k Panne Márii a nikoho to nemusí zaujímať.“ Tam niekde mama zasiala semienko mariánskej úcty do svojich detí.

Božia Matka pomohla znovu sa nadýchnuť

Srdcovou záležitosťou Ireny Kolníkovej je fatimské spoločenstvo, ktoré v Novom Meste nad Váhom vedie už 27 rokov. „Keď sme raz na púti dostali tento duchovný podnet, zašla som v roku 1994 za vtedajším farárom farnosti Bohuslavom Šprlákom, OPraem (1951 – 2020), a spýtala som sa ho, či by sme mohli založiť vo farnosti modlitbové spoločenstvo.

Kňaz nám naznačil, že zatiaľ treba ešte počkať. A tak sme sa na tento úmysel s priateľkou Terkou začali modliť, čo prinieslo svoje ovocie. Po sviatosti zmierenia 2. februára 1994 sa ma pán farár spýtal, či mu nechcem ešte niečo povedať. Keď som v rozpakoch odvetila, že nemám odvahu znovu sa pýtať na večeradlo, sám navrhol, aby sme prišli a dohodli sa, kedy začneme.

Najskôr sme sa modlili v Kaplnke sv. Jozefa, no keď pán farár videl, že záujem prevyšuje kapacitu kaplnky, dovolil, aby sa modlitby presunuli do kostola. A odvtedy raz do týždňa sa v utorok modlíme na úmysly blížnych, za Cirkev, Svätého Otca a našich kňazov.“

Mariánska ctiteľka vo svojom živote ochranu Matky Božej pocítila hneď niekoľkokrát. Prežila dve vážne dopravné kolízie. Jednou bola zrážka s autom v roku 1997, keď ráno na bicykli išla na svätú omšu. Vodič ju nevidel a skončila na kapote auta. Zdemolovaný bicykel zostal pod kolesami vozidla.

Vrátila sa domov, manželovi opísala nehodu a išla do kostola, hoci s podliatinami. Veď bol prvý piatok. Vážnejšia bola však autohavária pri ceste z Očkova. „Oproti nám sa na zákrute hlavnej cesty v Čachticiach vyrútilo vozidlo s mladými pasažiermi. Vrazilo do nášho auta tak silno, že sme nemohli vyjsť z vozidla, keďže dvere sa zdeformovali. Z motora sa začalo dymiť a už sme mysleli, že asi zhoríme. 

Nakoniec sa mi ich predsa podarilo otvoriť a s manželom sme z vraku vyšli. Búračka vyzerala hrôzostrašne. Priamy zásah dostala časť vozidla na strane vodiča. Koleso sa odtrhlo a náraz bol taký silý, že volant zostal zaseknutý tesne pred hrudníkom manžela.

Kňaz, ktorý sa zastavil pri nehode, sa pýtal, kto vyšiel z vraku živý. Keď sme sa ohlásili, že my dvaja, povedal len: ,Boží zázrak.‘ Doudieraní s modrinami sme sa na druhý deň ráno išli poďakovať Bohu za záchranu. ,Viete, čo ma zachránilo?‘ spýtal sa manžel pána farára.

A z náprsného vrecka vytiahol netradičný posvätný ruženec zaliaty do fólie.“ Boh je s nami, o tom niet pochýb, a i keď prídu ťažšie chvíle, silu a odvahu nám dodá aj na príhovor Panny Márie, čo dokazuje i životný príbeh Ireny Kolníkovej.