Na kňazskú vysviacku čakal 43 rokov
Novokňaz Milan Sýrny. Snímka: Člověk a víra/Zuzana Kostková
Aké boli vaše prvé dotyky s vierou?
Vyrastal som v Púchove. Rodičia vychovávali mňa i mojich dvoch bratov v kresťanskej viere.
Mama sa dohodla s pánom kanonikom Viktorom Kállayom aj s pánom prelátom Štefanom Palkovičom, že každé ráno bude jeden z nás miništrovať na svätej omši.
V pondelok a štvrtok chodil najstarší brat, utorok a piatok stredný brat, streda a sobota pripadli mne. Pravdaže, v sobotu ráno sa dobre spalo, takže vstávanie bolo náročné.
Miništrovanie vás priviedlo až do kňazského seminára?
V istom zmysle áno, pretože už v ranom veku som sa dostal bližšie k oltáru. Ako stredoškolák som zastupoval aj kostolníka.
Keď sme raz išli s pánom prelátom na pohreb, opýtal sa ma, či sa nebojím, že budem mať na gymnáziu problémy. Povedal som mu, že o tom vôbec nerozmýšľam. Keď to príde, tak uvidíme.
A prišlo. Triedny učiteľ zisťoval, či chcem ísť na teológiu, a riaditeľ, ktorý sa asi bál o funkciu, ma postavil pred celú triedu s tým, že ma nenechá zmaturovať.
Ale zmaturoval som a následne som krátko pracoval v gumárňach, na tri zmeny som šúľal surové gumy.
Potom mi náš pán kaplán Ján Malženický, SDB, pomohol vybaviť prácu v jednej žilinskej firme. Vstával som ráno o tri štvrte na štyri, aby som stihol vlak.
Po roku som sa prihlásil na teologickú fakultu. Na prijímačkách sedelo celé konzílium ľudí vrátane zástupcov štátnej správy. Pre nedostatok miesta ma však neprijali.
Čo sa stalo, že ste nakoniec do seminára nastúpili?
Dostal som miesto Stanislava Duníka z Považskej Bystrice, ktorý narukoval na vojenčinu. Vtedy boli dané čísla, numerus clausus, koľkých uchádzačov môžu na teológiu prijať.
Keďže som bol ďalší v poradí a pochádzal som z okresu Považská Bystrica, bolo rozhodnuté.
Dal som v práci výpoveď a v roku 1978 som nastúpil do seminára. Pamätám sa, že Daniel Dian mi požičal reverendu, lebo som nič nemal.
Milan Sýrny v mladosti. Snímka: archív Milana Sýrneho
Ako do seminára zasahoval totalitný režim?
Moji krajania, bohoslovci z Púchova Maximilián Nosál a Marián Gáborík ma upozornili, aby som odmietol, keď ma niekto bude volať do krúžkov.
V nich totiž ťahali do prorežimnej organizácie Pacem in terris. Raz večer ma prefekt zobral na prechádzku a núkal mi krúžky. Odpovedal som mu, že sa ešte len dostávam do systému učenia.
Tým sa to však neskončilo. Keď bola v Bratislave schôdza pacistov, profesor homiletiky sa vyslovene pýtal, či by sme išli miništrovať na svätú omšu. Odmietol som. Potom som sa dopočul, že ako som si ho mohol dovoliť odmietnuť.
Môžete priblížiť októbrové udalosti roku 1980?
Bol som tretiak a Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris sa pripravovalo na oslavy desiateho výročia.
Na fakulte sa mal 20. a 21. októbra 1980 konať seminár pre vybraných funkcionárov. Chceli tam dotiahnuť bohoslovcov, aby ukázali, že organizácia Pacem in terris má podporu aj v mladej krvi.
Protestná hladovka mala symbolizovať náš odpor proti nátlaku, aby sme sa na oslavách pacistov zúčastnili.
Na snímke z 80. rokov sú na fare v Púchove (zľava): Milan Sýrny, dekan Štefan Palkovič, púchovský rodák Daniel Dian a kaplán Michal Kopecký. Snímka: archív Milana Sýrneho
Čo presne sa vtedy dialo?
Na chodbách seminára sa objavili letáky s výzvou na dvojdňovú hladovku. Zapojilo sa do nej veľa ľudí. Neskôr sa dehonestovala klamstvami, že sme chodili tajne jesť do neďalekého pipigrilu.
Nebola to pravda, aj keď v seminári boli nasadení chlapci, ktorí na ostatných donášali Štátnej bezpečnosti. Po hladovke nás pustili domov a poštou sme dostali list, že nám predlžujú prázdniny.
Štátna bezpečnosť si volala na pohovor všetkých bohoslovcov, ja som dostal pozvánku od cirkevného tajomníka do Považskej Bystrice.
Namiesto neho ma však čakal Púchovčan, o ktorom sa vedelo, že pracuje pre Štátnu bezpečnosť.
Na otázku, o čom sa chce rozprávať, povedal, že o hladovke. Reagoval som, že všetko už bolo napísané v denníku Pravda.
Ako to pokračovalo?
Niektorým seminaristom vrátane mňa prišli listy, že máme na rok prerušené štúdium. Stalo sa to po pamätnom stretnutí pacistov a eštebákov na fare v Modrom kostolíku.
Pripravili sa zoznamy ľudí, ktorí mali byť vyhodení. Neviem prečo, ale bol som na každom zozname. Najviac mien bolo z nášho tretieho ročníka.
Asi mali podozrenie, že práve odtiaľ sa hladovka organizovala. No a na stretnutí v Modrom kostolíku sa licitovalo: „Tohto nechajte v seminári, lebo ten je u mňa; tohto tiež nevyhoďte, lebo ten je taký a taký...“
Zopár nás vyhodili a niekoľko ďalších na protest odišlo. Dokopy nás bolo asi jedenásť.
Predstavení nám radili, aby sme išli domov, lebo sa vraj dohodlo, že sa na jeseň vrátime. Brali sme to ako neférové a nečestné, lebo sme vedeli, že sú za tým pacisti.
Kedy už nebolo návratu?
Keď sme napísali odvolanie na Kongregáciu pre katolícku výchovu do Ríma. Vzápätí sme dostali rozhodnutie o trvalom vylúčení, lebo sme vraj v nepriateľskom zahraničí očierňovali československé zriadenie.
Neuvažovali ste, že by ste štúdium dokončili a boli vysvätení v zahraničí?
Zvažovali sme rôzne možnosti, aj emigráciu. Zaznel i návrh dotiahnuť to cez Poľsko, ale povedali sme si, že sme povolaní tu na Slovensku, tak prečo by sme mali ísť niekde von?
Zostali sme a intenzívne hľadali cestu, ako svoje duchovné povolanie naplniť. Ja som istý čas rozvážal stravu v nemocnici v Topoľčanoch. Potom som sa vrátil do firmy v Žiline, kde som pracoval pred seminárom.
Ako sa k vám, vylúčeným seminaristom, správali kňazi v pastorácii?
Stretli sme aj svätých kňazov, ale nebolo ich tak veľa ako tých – ak to tak môžem povedať – darebákov. Keby nás nepodporili svätí kňazi, možno by sme všetci duchovné povolanie stratili.
Dvaja chlapci úplne odpadli od viery. To, čo sa stalo, nami veľmi zamávalo. Emil Turiak, ktorý odišiel zo seminára na protest, začal študovať v Prahe špeciálnu pedagogiku.
Vďaka nemu sme sa stretli s pánom kardinálom Františkom Tomáškom, ktorý nás podporil. Veľmi nás potešilo, že nám pápež Ján Pavol II. poslal prostredníctvom kardinála Tomáška krásne ružence.
Potom ste sa rozhodli pre manželské povolanie a založili ste si rodinu.
Oženil som sa v roku 1987, prvá dcéra sa narodila v roku 1988, v roku 1990 prišiel na svet syn, neskôr sme privítali druhú dcéru. Bolo to v období revolúcie.
Vo firme som prešiel na inú pracovnú pozíciu a potreboval som si dorobiť elektroškolu. Začal som študovať v Bratislave.
Keď som sa dozvedel, že sa otvára štúdium teológie popri zamestnaní, počas jednej služobnej cesty som išiel za rektorom Vladimírom Filom.
Opýtal som sa ho na možnosti a prihlásil sa na diaľkové štúdium. Paradox bol, že profesori, s ktorými som prišiel do kontaktu počas štúdia v rokoch 1978 – 1980, ma učili a skúšali aj v porevolučnom období. Bolo to ťažké, lebo som sa znova stretával s ľuďmi, ktorí mi úplne zmenili život.
Milan Sýrny (v hornom rade tretí zľava) so spolužiakmi z kňazského seminára. Snímka: archív Milana Sýrneho
Počas štyroch desaťročí od roku 1980 do roku 2020 ste už o kňazstve nerozmýšľali?
V Rímskokatolíckej cirkvi môžu byť ženatí muži maximálne diakonmi, ale nemôžu sa stať kňazmi.
Zaoberal som sa myšlienkou trvalého diakonátu a rozprával som sa o tom najmä s Emilom Turiakom, ktorého biskup Ján Hirka vysvätil za gréckokatolíckeho kňaza.
Keď prišiel pôsobiť do Žiliny, stretávali sme sa ako rodiny. Ikskrát sme rozoberali túto tému, ale nikdy sme ju neuzavreli.
Nevedel som sa rozhodnúť, chcelo to čas. Až napokon po Novom roku 2020 som súhlasil, že by som išiel týmto smerom.
Stretli sme sa s otcom biskupom Petrom Rusnákom a s vikárom Vladimírom Skybom.
Po splnení všetkých podmienok ma otec biskup Peter Rusnák bol ochotný vysvätiť. Aj podpora od manželky i detí bola veľmi pozitívna, no všetko zabrzdila korona.
Bolo náročné zblížiť sa s gréckokatolíckou liturgiou?
Mal som šťastie, že počas korony bolo veľa internetových prenosov. Liturgiu som sledoval s vytlačeným „manuálom“. Pomocou neho som sa učil texty, pohyby a všetko ostatné.
No hlavne som sa to všetko učil chápať. Najnáročnejšia bola jednoznačne staroslovienčina. Keď som išiel s rodinou na dovolenku, zobral som si starosloviensky text i jeho slovenský prepis.
Rozjímal som nad tým, vstrebával som to a pretavoval do svojho života. Bolo to duchovne veľmi obohacujúce.
Po korone už bola vaša cesta ku kňazskej vysviacke jasná?
Diakonskú vysviacku som prijal 29. októbra 2022 v Žiline. A na jednom kňazskom dni mi povedali, že o mesiac, 25. marca, budem v Bratislave vysvätený za kňaza.
Mal som potom obrovské množstvo pozitívnych odoziev, nečakal som, že mi až toľko ľudí bude želať v duchovnom povolaní všetko dobré.
V čom je podľa vás rozdiel medzi novokňazom spred štyridsiatich rokov a dnešným?
Totalitný režim bol protináboženský, hlavnou úlohou kňaza bolo udržať u ľudí vieru. Aj teraz máme ideologického nepriateľa, len sa mi zdá, že má oveľa väčší dosah.
Ľudia hovoria, že veria v Boha, ale Cirkev nemusia. Pritom zároveň nevedia nájsť východisko z každodenných starostí. Chcel by som im ukázať, že život má zmysel. Možno toto je to, k čomu som teraz povolaný.
Na čom staviate svoj duchovný život?
Každý kňaz by mal žiť a zdôrazňovať Božie milosrdenstvo. Sestra Faustína dostala úlohu hovoriť o Božom milosrdenstve v krakovskom kláštore.
Zomrela ešte pred vojnou a nikto nevedel, že v neďalekom Osvienčime sa odohrá barbarstvo celosvetových rozmerov. Ale tam, kde sa rozmnoží neprávosť, Boh už vopred posiela svoju milosť...
V duchovnom živote staviam aj na úcte k Panne Márii, Bohorodičke. Tadeusz Dajczer v knihe Rozjímania o viere píše, že Panna Mária iba celý život meditovala Krista, bez ohľadu na to, v akom veku bol. A podľa mňa treba meditovať i Pannu Máriu.
Celú novokňazskú prílohu si môžete pozrieť TU.