Naučme sa tešiť

Niekedy si myslíme, že nič horšie sa nám nemôže stať, keď v sychravý, upršaný deň stretneme pochmúrne naladeného človeka.

Nielenže nás „naladí“ na nepríliš pozitívnu vlnu, ale navyše vzbudí nedôveru v naše schopnosti vyrovnať sa s problémami všedného dňa. Ľudí, ktorí sa nedokážu radovať z bežných vecí a nemateriálnych darov života, označujeme za takzvaných mrzútov.

Veď to, čo pokladáme za samozrejmé, zajtra už nemusí platiť. „Kto sa dokáže tešiť z maličkostí, má v sebe šťastie, ktoré rozsieva ďalej.“  Citát neznámeho autora má výpovednú hodnotu o povahe pravej radosti.

Vedel o tom aj belgický kňaz a rehoľník Phil Bosmans (1922 – 2012), ktorý naznačil: „Umenie života je tešiť sa z malého šťastia.“ 

Ďalšie slová moderného Františka - ako nazývajú Phila Bosmansa - sú výpoveďou o význame byť radostným: „Naplň si hlavu šťastnými myšlienkami, srdce zmierlivosťou a ústa smiechom a zasa bude všetko dobré. Šťastie sa rodí v srdci človeka, je živené láskou a tú nemožno kúpiť.“

Nie sú to lacné vety, ale slová, ktoré si človek začína oveľa viac uvedomovať po životných skúsenostiach. 
 

Vyzýval na „kultúru srdca“
 

Phil Bosmans pochádzal z roľníckej rodiny. Keď mal 16 rokov, rodina sa presťahovala do Genku, kde Phil v baníckom prostredí strávil veľkú časť svojej mladosti.

Jeho školské roky prerušila druhá svetová vojna. Prvé mesiace dokonca spolu s bratmi prežil na úteku.

V roku 1941 vstúpil do rehole montfortánov, ktorej zakladateľom bol svätý Ľudovít Mária Grignion. V Belgicku sa venujú najmä sociálne vylúčeným ľuďom a rehoľníci sú tiež vynikajúcimi kazateľmi.

Rehoľník Bosmans sa stretával s rodinami, povzbudzoval ľudí k životu vo viere, organizoval mariánske púte, spovedal, kázal. Po vojne sa presťahoval do holandského Oirschotu a 7. marca 1948 bol vysvätený za kňaza.

Slúžil až do vyčerpania fyzických i psychických síl. V júni 1954 ho námaha pripútala na lôžko. Keď sa ako-tak zotavil, začal sa zaoberať myšlienkou založenia hnutia Bond zonder Naam - Hnutie bez mena. Rozvíjal ho a od roku 1957 sa mu naplno venoval. Okrem toho veľa písal i prednášal.

Po mozgovej príhode mu zostala paralyzovaná pravá ruka a noha. Avšak aj vtedy podľa možností prednášal, korešpondoval a poskytoval rady o objavovaní radosti a pravého šťastia v živote, kto to najviac potreboval.

Zomrel 17. januára 2012 vo veku 89 rokov v meste Mortsel, ktoré patrí do provincie Antverpy.

 

Každý má šancu na šťastie

 

Hnutím bez mena sa snažil pracovať na vytváraní lepších medziľudských vzťahov. V materialistickom svete obhajoval „kultúru srdca“. Zdôrazňoval, že v rodinách i v celej spoločnosti je najdôležitejšia úloha srdca.

Každé polepšenie musí byť „ľudským“ polepšením. Túžil, aby sa do vzťahov navrátilo bratstvo, dobro a priateľstvo. Najmä však tam, kde chýbajú tieto hodnoty v dôsledku ľudského sebectva takzvanej ja-kultúry.

Podľa neho v modernej spoločnosti sa venuje príliš veľa pozornosti jej štruktúre a technike, technológii, pričom zabúdame na jednoduché ľudské potreby. Keďže srdce sa najviac zanedbáva,  zdôrazňoval „kultúru srdca“.

Veril, že v každom človeku je láskavosť a je možné odhaliť jeho dobré vlastnosti. Cieľom pomáhajúceho by mala byť túžba oživiť ich a spolu s človekom hľadať nové možnosti, radosti života, individuálny životný štýl.

Medzi najznámejšie autorské iniciatívy Phila Bosmansa patria „vitamíny pre srdce“ a „motivačné karty“. Pre niekoho možno príliš jednoduché, ale práve v tom je sila pravej radosti.

Belgickému kňazovi sa podarilo porozumieť starostiam jednoduchých ľudí. Nie akademickým štýlom sa mu podarilo poukázať na potreby, ktoré sa v spoločnosti zanedbávajú. 

Jeho známa kniha Každý má šancu na šťastie naznačuje, že svet je natoľko krásny, nakoľko si ho sami a zároveň pre druhých urobíme. A, prosím, nezabudnite sa tešiť z maličkostí všedného dňa.