Ozeáš bol znakom Božej lásky

O zeáš prežíva tragédiu manželstva so ženou Gomer, ktorá mu bola neverná. Jej nevernosť a Ozeášovo utrpenie mali byť analógiou vzťahu Boha a Izraela, ktorý pohrdol jeho zmluvou. Odišiel za iným bohom – Baálom a paktoval s Egyptom a Asýrskom, ktoré sa aj tak nakoniec obrátili proti nemu.

„Vyvábim ju na púšť“

Celý Ozeášov život sa stal symbolom, cez ktorý chcel Boh Izraelitom zjaviť svoj plán lásky. Boh s Izraelom uzavrel snubný vzťah, ale Izrael sa správal ako neverná žena, čím zapríčinil hnev a žiarlivosť svojho božského snúbenca.

Boh dopustil na Izrael skúšky, ale len preto, aby ho pritiahol bližšie k sebe a obnovil s ním vzťah, ktorý prežíval na púšti po východe z Egypta. Tam s ním uzavrel zmluvu, kŕmil ho mannou, prepelicami a vodou zo skaly.

A Izrael po zaujatí Kanaánu zabúdal na svojho Boha, ktorý ho vyviedol z egyptského otroctva a pod vplyvom cudzineckých manželiek kráľov Severného kráľovstva sa začal prikláňať ku kultu kanaánskeho boha Baála, ktorý bol bohom plodnosti zeme.

Cesta k obnoveniu vzťahu

Celý proces, ktorým musí ľud prejsť, je uvedomiť si situáciu, z ktorej vyšiel, vrátiť sa na miesto, kde sa zrodila jeho identita a kde zažil prvú lásku s Bohom. Tam mu Pán odpovie a obnoví s ním zmluvu, ktorá bude bezpodmienečná, so znakmi večnej zmluvy.

1. Cesta k obnoveniu vzťahu sa začína „vyvábením“ (verš 14). Hebrejské sloveso vyvábim sa používa aj na vyjadrenie zvedenia ženy (porov. Ex 22, 15) alebo pritiahnutia pozornosti osoby, ktorá sa zamilovanému páči. S týmto násilím, jemným a neodolateľným, Boh „zvedie“ znova svoju „manželku“, ktorá sa oddala nevernosti.

2. Potom Boh zavedie „manželku“ – Izrael – na púšť. Tam sa zrodil snubný vzťah s Bohom a identita Izraela. Na púšti Izrael odpovedal Bohu, aj keď sa objavili situácie šomrania. Na púšti ľud prežíval obdobie úplnej závislosti od Boha. On bol jeho jediným Ženíchom, jediným darcom života. Vyviesť ľud na púšť pre Boha znamenalo obnoviť znova vzájomný vzťah a dať mu nový začiatok.

3. Následne sa prihovorí srdcu nevesty. Na púšti sa k nemu nedostane hlas iných obdivovateľov, preto tam môže znova zažiť jeho lásku takú, aká bola na začiatku ich vzťahu, keď nevesta (Izrael) úplne závisela iba od Boha.

4. Úlohou pobytu na púšti je tiež znova darovať manželke zem, ktorú už raz dostala pri príchode z Egypta – „vinice a údolie Achor“. Achor je údolie v blízkosti Jericha, odkiaľ Izraeliti zaujali krajinu Kanaán po putovaní púšťou (porov. Joz 7, 24. 26). Hebrejské slovo achor označuje nešťastie, smolu, ťažkosť. Toto územie dostane ľud od Boha ešte raz, teraz ako „bránu nádeje“, a nie ako achor.

5. Izrael „tam poslúchne“ Boha. V hebrejskom texte je použité sloveso„odpovie“. Ľud odpovie na všetky snahy Boha získať si ho, ako „v dňoch mladosti“, teda pri putovaní púšťou. Izrael bude milovať Pána ako v časoch svojej prvej a jedinej lásky. Minulosť sa stane jeho budúcnosťou. Boh je ten, kto robí všetky veci nové, a podobne aj budúcnosť Izraela.

6. Boh znovu uzavrie zmluvu s Izraelom (verš 18). Ozeáš týmto obrazom spoločenstva – rozbitého a znovu obnoveného – vyjadruje hlbokú pravdu: srdce človeka je prameňom pokoja alebo konfliktov, jeho rozhodnutia bývajú v prospech harmonického a konštruktívneho spoločenstva alebo proti nemu. Pokoj alebo vnútorná nerovnováha srdca sa odrážajú navonok.

7. A vtedy si Boh Izrael „navždy zasnúbi“: použité hebrejské sloveso zasnúbiť označuje snubný vzťah medzi ženíchom a nevestou – pannou. Pre zasnúbenie so ženou, ktorá nebola panna, sa používal iný výraz. Boh teda uzavrie znova taký vzťah s Izraelom, akoby šlo o prvú svadbu. Táto zmluva je večná a bezpodmienečná, Boh bude stále verný.

Na starovekom Blízkom východe bolo zvykom, že ženích za nevestu platil určitú sumu alebo dal hmotný dar. V tomto Ozeášovom texte Boh ako ženích dáva Izraelu na novej svadbe päť darov, nie materiálnych, ale vnútorných dispozícií, ktoré majú pomôcť, aby ľud odteraz až navždy ostal verný zmluve.

Tu je zárodok tej zmluvy, ktorej chápanie rozvinú proroci Jeremiáš a Ezechiel: novej a večnej zmluvy, ktorá bude vpísaná do srdca, nového srdca (porov. Jer 31, 31 – 34; Ez 36, 26 – 27).

Spomínané dary sú: pravda (spravodlivosť), právo, láska, zľutovanie, vernosť (porov. Oz 2, 19 – 20). Charakterizujú Boha, jeho postoje, city, ktoré on má vo vzťahu k svojmu ľudu.

Boh sa prihovára môjmu srdcu

V našich osobných dejinách prechádzame cestou, ktorá sa podobá ceste Izraela. Možno sme už dávno vyšli z Egypta, zanechali nejaké otroctvo, zažili prvotnú lásku s Bohom. Uvedomili sme si, že on nám dáva všetko – život, identitu, chráni nás pred nepriateľmi a vedie nás do skvelej budúcnosti.

Zažili sme možno obdobie nadšenia, rozkvetu lásky. Aj keď sme prešli určitými skúškami, nevnímali sme, žeby to bola púšť. Jednoducho Boh bol blízko, vnímateľný, nespochybniteľný. Uzavrel s nami zmluvu lásky a stal sa naším jediným Bohom.

Po určitom čase a po príchode do „zasľúbenej zeme“ sa starostlivosť Boha môže prejavovať iným spôsobom, menej intenzívnym, a tak sa ľahšie stane, že sa prikloníme k baálom, na ktorých sa začneme spoliehať. A vtedy je tu verná láska Boha, ktorý nás vyláka na púšť.

Nie preto, aby nám dal zhynúť od sucha, trápiť sa v samote, ale aby s nami obnovil zmluvu, aby nášmu srdcu zaznel hlas, ktorý na mieste ticha neprehluší nijaký baál. Púšť je aj miestom samoty, skúšky. Ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, že v každom okamihu je tu Boh, ten istý, ako pri prvom uzatvorení zmluvy.

Tam, v tom tichu, si ma chce znova zasnúbiť: obnoviť vo mne čistú lásku a darovať mi zo svojich darov, dokonca seba samého. Toto darovanie sa je bezpodmienečné ako nová zmluva, ktorú chce so mnou uzavrieť.