Pápež, ktorý otvoril Cirkev svetu

Svoj apoštolát Ján Pavol II. nezameriaval iba na zmierenie svetových mocností. Rozvíjaním plodov, ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil, sa snažil tiež rozvíjať ekumenizmus a medzináboženský dialóg.

„Zasadil sa napríklad o rozvoj kontaktov s luteránmi, s ktorými bola podpísaná v roku 1999 spoločná deklarácia k náuke o ospravodlivení, ktorá bola vnímaná ako podstatný krok na prekonanie rozdielov medzi katolíkmi a protestantmi.

V encyklike Ut unum sint z roku 1995 pápež vysoko ocenil bohatstvo nekatolíckych cirkví a okrem iného vyzval aj na diskusiu o postavení pápežského úradu. Zaslúžil sa o dialóg s judaizmom a islamom a bol prvým pápežom, ktorý navštívil synagógu a mešitu,“ vymenúva český historik významné ekumenické kroky Jána Pavla II.

Oporou mu boli kardináli Ratzinger a Tomko
V realizácii učenia Druhého vatikánskeho koncilu však nemal ľahkú pozíciu. „Bolo mnoho tých, ktorí tvrdošijne odmietali zmeny vnesené do Cirkvi koncilom. Aj tu sa však ukázala prezieravosť Karola Wojtyłu.

Výrazne obmenil skladbu kardinálskeho kolégia, predovšetkým menovaním tých, ktorých dobre poznal,“ poznamenáva Daniel Dian.

Jedným z významných počinov pri realizácii záverov Druhého vatikánskeho koncilu bolo podľa neho povolanie mníchovského arcibiskupa kardinála Josepha Ratzingera do Ríma na čelo Kongregácie pre náuku viery.

„Práve on bol veľkou oporou pápežovi a spolu s kardinálom slovenského pôvodu Jozefom Tomkom, prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov, vtlačili Cirkvi pečať, ktorú nemožno odstrániť. Ján Pavol II. tým otvoril Cirkev svetu tak, ako sa o to usiloval svätý Ján XXIII.,“ vysvetľuje Daniel Dian.

Ospravedlnenie za previnenia katolíkov
A ako sa poľský pápež snažil o otvorenie Cirkvi svetu? „Predovšetkým chcel znovu povzbudiť pastoračný a duchovný zápal katolíckych kresťanov. Preto realizoval 104 zahraničných návštev, teda viac než akýkoľvek pápež pred ním.

Bol síce vrastený do konzervatívnej, ale súčasne aj intelektuálne reflektovanej podoby katolíckej zbožnosti, ktorá je typická pre jeho rodné Poľsko,“ hovorí Jaroslav Šebek.

Pápež takisto veľmi oceňoval úlohu nových duchovných hnutí a spiritualít, ktoré považoval za „novú jar Cirkvi“. Počas stretnutia s pol miliónom ich zástupcov v máji 1998 na Svätopeterskom námestí vyhlásil, že nové hnutia svojou prozreteľnosťou predstavujú dar Ducha Svätého pre Cirkev našej doby.

Otváranie Cirkvi svetu možno vnímať aj v pápežovej filozofii ústretových krokov, do ktorých zapadali tiež ospravedlnenia za historické prehrešky Katolíckej cirkvi.

Jedno z najväčších prišlo počas osláv Veľkého jubilea v roku 2000.

„V marci 2000 vystúpil s vyhlásením Mea culpa, ktoré bolo priam revolučné. Ako hlava Katolíckej cirkvi v ňom totiž požiadal o ospravedlnenie za všetky previnenia, ktorých sa kresťania a katolíci počas stáročí dopustili,“ pripomína Jaroslav Šebek.

V meniacom sa svete prišiel s morálnym apelom
Do povedomia sa Ján Pavol II. dostal aj svojimi dokumentmi, zvlášť veľkú diskusiu vyvolali encykliky Veritatis splendor z roku 1993 či Evangelium vitae z roku 1995.

Kým prvá hovorí o základoch morálneho učenia Cirkvi, druhá sa konkrétne zaoberá ochranou ľudského života a odsudzuje potraty a eutanázie. „Musíme si uvedomiť kontext, v ktorom tieto dokumenty vychádzali.

Po páde komunistických režimov sa zdalo, že sa definitívne presadil liberálny pohľad na svet v politike, ekonomike, ale aj v morálke. A v tejto situácii prichádza pápež s veľmi silným morálnym apelom.

To sa pochopiteľne množstvu ľudí nepáčilo a pre pápeža to bolo potvrdenie, aké dôležité sú zásady etiky na udržanie normálneho chodu ľudskej spoločnosti.

A v súčasnosti, trinásť rokov po jeho smrti, vidíme, že udržanie morálky je skutočne jednou z najdôležitejších zásad aj na udržanie demokratických princípov vlády,“ konštatuje Jaroslav Šebek.

Daniel Dian tvrdí, že pápež nemohol na otázky, ktoré rezonovali rýchlo meniacim sa svetom, reagovať inak ako spomínanou encyklikou Veritatis splendor.

Odpoveď na to prečo, nachádzame podľa neho už hneď v úvode encykliky:

„Jas pravdy sa skvie vo všetkých dielach Stvoriteľa, predovšetkým však v človeku stvorenom na obraz a podobu Boha (porov. Gn 1, 26): pravda osvecuje rozum a formuje slobodu človeka, a tak ho privádza k tomu, aby Pána poznal a miloval. Preto žalmista volá: ,Pane, ukáž nám svetlo svojej tváre‘ (Ž 4, 7).“

„Pápež musel napísať encykliku, ktorá aj človeku – ktorý ,je ustavične pokúšaný, aby svoj zrak odvracal od živého a pravého Boha a zameriaval ho na modly‘ – ukáže svetlo nemenných právd. Tie nemožno meniť a ani taký flexibilný človek, ako bol pápež nemohol, zaujať iné stanovisko, aj keď sa to mnohým nepáčilo,“ podotýka Daniel Dian.